Multikulturalizmus je nacizmus naruby zákerne kamuflovaný dúhovým hávom
Autor: Pavel Fendek | Publikováno: 31.07.2017 | Rubrika: Analýzy
Ilustrace
Bez osvojenia nenávisti k európskym ideologickým stúpencom multikulturalizmu ako aj k jeho reálnym nositeľom, príslušníkom imigrantských neeurópskych rás a kultúr, nie je možné v boji proti nemu uspieť a zvíťaziť. Bazálnym princípom neomarxistickej ideológie multikulturalizmu je totiž práve nenávisť, a to k európskej kultúre, civilizácii a jej nositeľom, európskym národom a Európanom.

Bez osvojenia nenávisti k európskym ideologickým stúpencom multikulturalizmu ako aj k jeho reálnym nositeľom, príslušníkom imigrantských neeurópskych rás a kultúr, nie je možné v boji proti nemu uspieť a zvíťaziť. Bazálnym princípom neomarxistickej ideológie multikulturalizmu je totiž práve nenávisť, a to k európskej kultúre, civilizácii a jej nositeľom, európskym národom a  Európanom.

Táto nenávisť má pôvod v tzv. bielom privilégiu, moci belochov, prejavom ktorej je tzv. biely suprematizmus, čo je dominancia a z nej vzniknutý vrodený rasizmus bielej rasy. Kipplingovu oslavu bremena bieleho muža za šírenie pokroku na celom svete zmenili neomarxisti ideologicky na vinu bieleho muža za kolonializmus, otrokárstvo a všemožné príkoria páchané Európanmi na príslušníkoch neeurópskych rás a  kultúr v  minulosti, prítomnosti aj budúcnosti. Čo stvárali Arabi od čias Mohameda, Mongoli, Turci a ďalší agresori proti Európanom je z ideologického dôvodu pre multikulturalizmus a jeho stúpencov nepodstatné.

Pre nás je podstatné to, že židovské privilégia a suprematizmus v európskej, najmä nemeckej spoločnosti, toľko vyčítané Európanom z globálneho hľadiska, boli zdrojom inšpirácie Adolfa Hitlera k napísaniu svojho politického programu, knihy Mein Kampf. Treba si uvedomiť, že Kalergiho plán, ktorý sa snaží realizovať EÚ a iniciatívy miliardárov typu Sorosa, sú len kroky podobné Hitlerovým, ktoré vedú k zmene režimu na totalitnú diktatúru v EÚ. A bieli ľudia, Európania, nemajú v novej multikultúrnej spoločnosti miesto rovnako, ako židia v nacizme. Pre ilustráciu situácie uvádzam postrehy z článku Petra Hampla (IVK celý článok pod čiarou1):

Nabízí se tedy logická otázka, kdy došlo ke změně režimu. Neviděli jsme žádnou revoluci, převrat ani jinou viditelnou událost. Možnou odpověď přináší desítky let starý postřeh amerického sociologa Charlese W. Millse, který poznamenal, že když prosadí radikální mocenskou a majetkovou změnu nižší třídy, probíhá taková změna prudce a je jasně viditelná. Pokud obdobnou změnu prosadí vyšší třídy, má povahu série malých a zdánlivě nenápadných kroků. Řečeno millsovským jazykem, v uplynulých přibližně 10 letech provedly elity revoluci zaměřenou proti nižším třídám. Zůstaly některé vnější znaky bývalého režimu (např. konají se pravidelné volby), ale jeho charakter se změnil. Je tedy logické, že se zvedla vlna zájmu o přibližně rok starý dokument Projevy nenávisti v online prostoru a na sociálních sítích zpracovaný politickou neziskovkou Člověk v tísni. Nevíme, do jaké míry jsou současné kroky ministerstva vnitra inspirovány přímo tímto dokumentem a nakolik jde o shodu danou tím, že autoři pochází ze stejného myšlenkového prostředí jako aktivisté Centra hybridních hrozeb. V každém případě je dobré věnovat zmíněnému dokumentu pozornost, protože odhaluje mnohé z mentality nového totalitního režimu.

Co je šíření nenávisti. Čtenář by naivně čekal, že „šířením nenávisti“ budou míněny výzvy k násilí, ničení majetku, případně publikování nepravdivých informací o nepřijatelných zvycích určité skupiny apod. Jenže dokument tvrdí, že při potírání nenávistného projevu nesmí být státní zásahy omezené žádnou konkrétní definicí. Jinými slovy, příčinou státního zásahu může být naprosto cokoliv, podle subjektivního hodnocení cenzora. Aktivisté Člověka v tísni uvádí konkrétní příklady nepřijatelného nenávistného projevu (str. 19 a 32).

- Mezi imigranty jsou teroristé.
- Masová imigrace povede ke zničení místní kultury.
- Neziskové organizace chtějí brát dotace na migranty.
- Část migrantů jsou ekonomičtí migranti.
- Vládní výdaje jsou ve skutečnosti placeny daňovými poplatníky.
- Imigrace představuje pro sociální systém takovou zátěž, že není možné financovat některé

potřebné projekty.
- Evropské vlády nedokážou vyřešit migrační krizi.

Všimněte si, že všechny tyto domněle nenávistné výroky, které mají být kriminalizovány, jsou pravdivé. Proti komu má být uplatněna represe. Tradičně jsme si mysleli, že policie má zasahovat proti těm, kdo porušují zákony, a že když se lidé pohybují v mezích zákona, je to v pořádku. Podle analytiků Člověka v tísni je ale problém právě v tom, že nepřátelé zlomyslně dodržují zákony. Pokud lidé šíří nekorektní názory, aniž by při tom porušili zákon, měl by státní zásah následovat i tak (str. 8).

Ďalšia ilustrácia situácie pochádza zo Slovenska, zo stanoviska Alojza Baránika za stranu SaS (celý článok pod čiarou2): Síce nevidel vyšetrovací spis, nepozná dôkaznú situáciu, ale vie, že obžalovaný je vinný a má byť vo väzbe, pretože poškodený je tmavej pleti. Asi  takto by sa dali zhrnúť názory tímlídra strany SaS pre spravodlivosť Alojza Baránika, ktorý zverejnil svoje stanovisko, ktoré sa týkalo aj kauzy „zmareného pilotného projektu“, kde sme mohli mať prvého obžalovaného podľa Žitňanskej protiextremistického zákona, keby to Harabin nezastavil. Alojz Baránik tvrdí: Obžalovaný je vinný a má byť vo väzbe, pretože poškodený je tmavej pleti. “Do tejto poľutovaniahodnej schémy zapadá aj medializované rozhodnutie senátu najvyššieho súdu pod vedením Štefana Harabina, na základe ktorého sa dostal z väzby podozrivý z rasovo motivovaného útoku. Keďže poškodeným je francúzsky študent tmavej pleti, záležitosť má aj medzinárodný rozmer,” uviedol Baránik.

Pokiaľ je rovnako poškodený Európan, beloch, postihnutý ďalšími nemarxistickými lahôdkami, tak to rovnakým spôsobom vnímané a riešené nie je. Pán Baránik je typickým príkladom európskeho politika: totálne nevzdelaný, v horšom prípade zákerný, pretože vie o čo ide, alebo užitočný idiot, ktorý nevie o čo ide. Riešiť situáciu môžeme dvomi spôsobmi. Prvý spôsob je nulová tolerancia všetkých extrémistických hnutí, prioritne multikulturalizmu a neomarxistických smerov ako je (naci)feminizmus, genderizmus, homosexualizmus atď., ako aj neonacizmu, anarchizmu a ostatných ľavicových hnutí. Pravicový extrémizmus totiž reálne neexistuje. Druhý spôsob je multikultúrne rešpektovanie všetkého, teda aj nacizmu, či kanibalizmu. V praxi to znamená otvorene povedať EÚ, že si môže strčiť všetky právne nariadenia za klobúk, pokiaľ sú v rozpore so štátnymi a národnými záujmami členského štátu.

Práve ideologická stránka vzťahu EÚ k jej členom je v tomto kontexte rozhodujúca. Kto neuznáva neomarxistickú ideológiu EÚ nemá povinnosť sa ňou riadiť. Len v ideologickom kontexte je možné sa európskemu právu účinne vzoprieť.

Zase tu máme nacistické Nemecko a jeho právo ako vzor pre EÚ. Tak ako nacistické Nemecko máme preto právo nenávidieť všetkých, ktorí sa hlásia k multikulturalite, či sú je súčasťou.

Pavel Fendek, Inštitút národnej politiky, Slovenská republika