"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Osud Bushovej stratégie

Autor: František Šebej | Publikováno: 13.6.2007 | Rubrika: Blízký východ
Ilustrace

Skutočne dobrá a všetko riešiaca stratégia pre Irak neexistuje. Tá nová, ktorú vyhlásil prednedávnom prezident Bush, je však medzi tými možnými asi najlepšia. Neznamená to zaručený úspech, ale aspoň nádej. Mnohým Iračanom odľahlo, že sa Američania ešte nechystajú utiecť.

Vzhľadom na množstvo Iračanov, ktorí zomierajú rukami džihádistov alebo rukami sunnitských a šiitských milícií, by sa pri pohľade zvonku mohlo zdať, že sa Irak už nemôže ponoriť do krvavej mláky násilia hlbšie. Ale môže – a omnoho hlbšie – ak Američania a ich spojenci odídu z Iraku príliš skoro.

To sa nepokúšala zakryť ani inak veľmi diskutabilná správa „politických realistov“ z Baker- Hamiltonovej skupiny. Bez Američanov chrániacich zvolenú irackú vládu a držiacich vonkajšie sily, teda predovšetkým Irán a Sýriu, aspoň na bezpečnú vzdialenosť, by v Iraku najpravdepodobnejšie prepukla otvorená občianska vojna všade tam, kde sú v priamom dotyku sunniti a šiiti, ale aj Kurdi a Arabi. A pravdepodobná by bola aj vojenská intervencia susedov so „záujmami“ – opäť najmä Iránu a Sýrie – a možné vyústenie do rozkúskovania Iraku na tri separátne miništáty. Občianska vojna je ako obrovská centrifúga a keď sa roztočí naplno, odstredivé sily roztrhajú krajinu na kusy. Menšinoví sunniti, ktorí za Saddáma vládli, by tak mohli zostať úplne bez prístupu k irackému ropnému bohatstvu, lebo iracké ropné ložiská sú na šiitskom juhu a na severe, ktorý obývajú Kurdi. Toho sa aj najviac boja, a preto je aj také komplikované nájsť v Iraku všeobecne akceptovanú dohodu o podiele na moci.

Irak ako štát vznikol na mape britských správcov „mandátneho územia“ a vinou ich bohorovného ignorovania demografických reálií dostal možný rozpad do vienka už pri narodení. Multietnické a multináboženské štáty vždy skrývajú odstredivé sily. Niektoré im odolávajú stáročia, hoci zriedka bez problémov (napríklad aj Španielsko je takým štátom), iné im podľahnú a rozpadnú sa, často v potokoch krvi, ako sa to stalo v Juhoslávii. Srbi, Chorváti, Slovinci, Čiernohorci, Macedónci a Bosniaci mali pritom omnoho viac a lepších dôvodov zostať spolu než irackí sunniti, šiiti a Kurdi. Irak má navyše tú smolu, že sa v krvi topí už desaťročia a vzájomné krivdy sú veľmi čerstvé. To zvyšuje pravdepodobnosť scenára s občianskou vojnou a rozpadom v prípade predčasného odchodu Američanov a ich spojencov na takmer istotu.

„Realisti“ radia, Bush nepočúva

Iba asi pred mesiacom povedala Baker-Hamiltonova skupina, americkému Kongresu, že situácia v Iraku je zlá a ešte sa zhoršuje. Odporučila preto riadené stiahnutie sa (eufemizmus pre zdupkanie z boja) z Iraku tak, aby najväčšia časť amerických bojových jednotiek opustila Irak už začiatkom roku 2008. Odporučili tiež, aby sa krytie tohto ústupu a aj manažment nasledujúcej situácie zabezpečili dohodami so Sýriou a Iránom, teda krajinami, ktoré robia spoza hraníc naozaj všetko, aby násilie v Iraku nevyhaslo. Prezident Bush tie rady odmietol.

„Má v úmysle vzoprieť sa svetovej verejnej mienke, americkej verejnej mienke, mienke Kongresu, veľkej časti vojenských názorov a dokonca aj radám mnohých členov jeho vlastnej republikánskej strany tým, že radšej posilní než oslabí americké úsilie v Iraku. Niektorí to nazvú bezohľadným. Niektorí povedia, že prezident koná z trucu. Neobdivujeme pána Busha, ale v tejto veci si myslíme, že koná správne,“ napísal o Bushovom rozhodnutí v redakčnom úvodníku britský The Economist. Prezident Bush sa totiž rozhodol posilniť americké bojové jednotky v Iraku o ďalších 20-tisíc mužov (k súčasným asi 130-tisícom). Tí muži sú potrební predovšetkým na boj proti sunnitským vzbúrencom a teroristom v oblasti Bagdadu a v provincii Anbar. A, samozrejme, aj na boj proti šiitským milíciám, ktoré práve v oblasti Bagdadu zabíjajú najviac ľudí.

Bushov plán však nie je a nemôže byť iba vojenský. Jeho súčasťou je aj nemalá hospodárska pomoc, sústredená na vytváranie pracovných miest, a zosilnená snaha dotlačiť sunnitov, šiitov a Kurdov, aby sa konečne dopracovali k dohode o tom, ako si podelia zisky z ropy i politickú moc. Ani to všetko ešte nemusí byť zárukou úspechu, ale komentátori v The Economist píšu, že dôležitejšie než rýchly úspech je v danej chvíli strategické posolstvo Bushovho rozhodnutia, teda to, že „napriek Baker-Hamiltonovej správe a bez ohľadu na rastúci tlak verejnej mienky a Kongresu kontrolovaného demokratmi tento prezident neprizná počas nadchádzajúcich dvoch rokov porážku a neprenechá Irak svojmu osudu. A to, nech už je to motivované trucom, zanovitosťou alebo triezvou kalkuláciou strategických priorít v Iraku, je dobrá vec.“

To si určite myslia i mnohí irackí sunniti, úplne zneistení tvrdením propagandy sunnitských džihádistov, že existuje tajný americký plán odovzdať Irak do rúk Teheránu výmenou za veľkú dohodu s režimom ajatolláhov o nukleárnom programe a podobne. A nenahovárali si to iba džihádisti. Podobnú obavu vyslovil aj inak prozápadný jordánsky kráľ Abdullah a návrhy v Baker-Hamlitonovej správe to podozrenie výdatne priživili.

Plán bojovať

Americký strategický cieľ v Iraku sa nemení: jednotný demokratický federálny Irak, ktorý si dokáže vládnuť, dokáže sa brániť, udržať a je spojencom vo vojne proti teroru. Tento cieľ možno dosiahnuť, iba ak budú obyvatelia Iraku v bezpečí – a v bezpečí budú, až keď sa podarí poraziť či vyhubiť teroristov. Vo svetových médiách to tak nevyzerá, ale teroristi operujú iba asi na 5 percentách irackého územia. Ako však píše iránsky exilový publicista Amir Taheri v New York Post, za uplynulé dva roky bolo v Iraku mnoho zabíjania, ale pramálo boja. Teroristi mohli udrieť kdekoľvek bez rizika, že ich bude prenasledovať iracká armáda či mnohonárodné sily vedené Američanmi. Tie boli v poslednom čase nastavené skôr na obranné opatrenia, Američania podnikli v roku 2006 iba 11 operácií proti džihádistom a britské a dánske jednotky ďalšie tri, čo je zúfalo málo.

Do februára roku 2006 bolo kľúčové najmä poraziť sunnitských vzbúrencov v „sunnitskom trojuholníku“, zničiť ich základne a zásobovacie a infiltračné trasy od sýrskych hraníc, lebo žiadna sila nedokáže dlhodobo bojovať, ak nemá útočisko a logistickú podporu. Zriedka dodržaný operačný cieľ bol „dobyť a udržať“. V praxi to často vyzeralo tak, že mestá boli vyčistené od teroristov, ale pre nedostatok vojakov neboli udržateľné a vzbúrenci sa vrátili, len čo odišli vojaci. A často boli úspešné akcie následne prerušené vinou hlúpych politických tlakov a krátkozrakých kalkulácií. To sa stalo napríklad vo Falúdži, v Nadžáfe či v Sadr City. Vo februári 2006 zničili sunnitskí teroristi šiitskú mešitu v Samare, a to vyvolalo explóziu vražedného sektárskeho násilia, najmä v Bagdade. Americké i iracké vojenské jednotky sa museli premiestniť a mnohé od teroristov získané teritóriá tak boli znovu stratené.

Nový plán sľubuje, že to zmení. Prísun ďalších amerických vojakov má zabezpečiť dostatok síl na obnovenie bezpečnosti v Bagdade, ktorý najviac trpí násilím, a obnoviť iniciatívu proti sunnitským teroristom v provincii Anbar. Uľahčí tiež neutralizovanie šiitských milícií, ktoré zabíjajú najviac ľudí práve v Bagdade. Ak sa pustia americké jednotky naozaj do boja, nemajú proti nim džihádisti skutočnú šancu. Otázkou zostáva stále spoľahlivosť irackej armády, ktorá je tiež rozdelená sektárskymi záujmami – hoci v jednej armáde, sunniti nemusia chcieť bojovať so sunnitmi či šiiti so šiitmi.

Kritika a limity

Kritiky sa na hlavu prezidenta Busha i jeho plán znieslo viac než dosť. Tvrdý článok napísal pre Washington Post bývalý bezpečnostný poradca prezidenta Cartera Zbigniew Brzezinski. Vyčíta Bushovmu plánu päť strategických chýb, v jeho výčitkách je však ťažké odlíšiť vecnú substanciu od ideologických floskúl. Za Bushovu najfatálnejšiu chybu napríklad považuje, že „Amerika koná ako koloniálna mocnosť a vedie koloniálnu vojnu v post-koloniálnej dobe, čo je sebazničujúce“. To znie hrozivo, ale sú to nálepky, ktoré nemajú žiadny obsah. Amerika nie je koloniálna mocnosť a nechce kolóniu, chce sa dostať z Iraku čo najskôr preč.

Brzezinski tiež vyčíta Bushovi, že „ani len nepreskúmal možnosť vytvorenia rámca na politické riešenie“. To by vraj vyžadovalo dohodu s irackou vládou na dátume amerického odchodu, čo je vec, ktorej sa práve iracká vláda desí. Brzezinski má síce pravdu, že väčšina Iračanov si želá odchod Američanov, ale určite nie hneď. Namieta tiež, že odmietnutie rozhovorov so Sýriou a Iránom je „politikou seba-ostrakizmu a dobre zapadá do diplomatického štýlu (Bushovej) vlády, ktorá sa spolieha na heslá ako náhradu za stratégiu“.

Čo sa však týka diplomacie druhej Bushovej vlády, je určite v lepších a kompetentnejších rukách ako za Carterových čias.

Považovať za zmysluplné diplomatické rozhovory o Iraku s fašizoidným režimom v Sýrii či s ajatolláhmi v Teheráne, ktorí sa už roky smejú do očí celej západnej diplomacii, nesvedčí o triezvom úsudku. Aj Brzezinského názor, že poslať ďalších 21 500 vojakov je politický trik s obmedzeným taktickým významom a bez strategického úžitku, nie je ničím podložený. Neuvádza dôvod, prečo si to myslí. On aj Bushovi kritici z radov demokratov v Kongrese totiž kritizujú, ale nič uskutočniteľné namiesto Bushovej stratégie neponúkajú. Pritom ak by ponúkli skutočne dobrú alternatívnu politiku v Iraku, a nie iba snahu nedopriať za žiadnu cenu Bushovej vláde úspech, mohli by uspieť – majú v Kongrese väčšinu.

Omnoho realistickejší a fundovanejší je skepticizmus, ktorý vyšiel z pera Martina van Crevelda, vojenského historika z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme. Ten považuje návrhy Baker-Hamiltonovej komisie za mydlové bubliny, z ktorých už mnohé stihli popraskať, ale neverí veľmi ani na vyhliadky Bushovho plánu. Vie napríklad, že bez veľmi aktívnej spoluúčasti irackej armády to pôjde ťažko a poznamenáva, že je vnútorne rozštiepená, podobne ako iracká polícia. Navyše, mnohé jednotky irackej armády existujú iba na papieri, mnoho mužov dezertuje a berú si so sebou zbrane i to, čo ich Američania naučili. Podľa van Crevelda sa gerilová vojna v Iraku jednoducho nedá vyhrať – na to je územie priveľké, hranice príliš priepustné a demografická situácia príliš zložitá. Predpovedá nakoniec neúspech a stiahnutie amerických jednotiek na iné miesto – napríklad do Kuvajtu, niektorého iného štátu v Zálive či dokonca Jordánska.

Najbližší rok ukáže, kto mal pravdu. Isté je, že by bolo v záujme Iračanov, Ameriky i Západu, keby mal tentoraz pravdu Bush.

článok bol publikovaný v časopisu .Týždeň 4/2007 dňa 22. januára 2007

autor je psycholog, výzkumník, novinář a pedagog, v letech 1990-1992 poslanec Federálního shromáždění ČSFR za VPN, v letech 1998-2002 poslanec NR SR 

převzato s laskavým svolením autora

3760 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení



Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

Eurabia.cz

Rasizmus! Středověk! Erdogan vyplísnil NěmeckoPřituhuje: Erdogan poslal Macrona do blázince!Proč americká vláda chrání saudskoarabskou rozvědku, když vyšetřovatele potvrdili její odpovědnost za 11 září?Uprchlická realita: Dívky jsou vyděšeny, ve třídě musí mít dospělé "dítě" co je obtěžuje ...Turecko otestovalo S-400 a chce k rozhovorům o Karabachu

ePortal.cz

Motivace některých dnes hodně slyšitelných kovidových alarmistů je velmi sporná, ne-li rovnou cynicky sobeckáKoronavirus v přímém přenosu

euPortal.cz

V polovině případů v České republice zločinci za znásilnění a sexuální delikty odejdou od soudu pouze s podmínkou, a to dokonce i v případě sexuálního zneužívání dětí! Marine Le Pen odmítá nový migrační pakt EU jako ‚sebevraždu Evropy‘

FreeGlobe.cz

Italská mafie vyměkla. Bere i homosexuály a syn jednoho z šéfů je...Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Na východní frontě chaos. Obávám se, že v letošním roce musíme počítat jen s těmi nejhoršími scénáři. Na Východě, na Západě, i u nás domaNepodmíněný příjem? – Cesta do pekel

ParlamentniListy.cz

Tolik a tolik mrtvých za tolik a tolik HDP. Ekonomka Švihlíková odhalila, co slýchá od některých členů vlády. A přidává varováníNe, ne. Demisí Prymuly to neskončí! Profesor Keller tuší dohru celé kauzy
Články autora
Průzkum
U imigrantské kriminality pachatele radši zatajovat? V případě ubití francouzského řidiče MHD imigranty média striktně neuvádí, že šlo o imigranty. Váš názor?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď