"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Analýza cesty Turecka k islamizmu

Autor: Odjinud | Publikováno: 25.9.2012 | Rubrika: Svět
Ilustrace

 

Americký prezident Barack Obama na svojej prvej prezidentskej ceste naplánoval návštevu Turecka na samý koniec cesty po Európe. "Niektorí ľudia sa ma pýtali, či som sa rozhodol ku svojej ceste do Ankary a Istanbulu aby som poslal správu," povedal pred tureckým parlamentom. "Moja odpoveď je jednoduchá: evet [áno]. Turecko je kľúčový spojenec."

Na tej istej návšteve, však, prezident ukázal, že považuje Turecko za pevnejšiu súčasť islamského sveta, než Európy.  "Chcem sa uistiť, že ukončíme pred volaním k modlitbe, takže máme asi pol hodiny," povedal Obama na radnici v Istanbule. Obama však neukázal len kultúrnu citlivosť. Faktom je, že Turecko sa zmenilo. Zmizlo a to definitívne sekulárne Turecko, jedinečná moslimská krajina, ktorá bola rozkročená medzi Východom a Západom, a ktorá dokonca udržiavala vzťahy spolupráce s Izraelom. 
Dnes je Turecko islamská republika, ktorej vláde sa videlo vhodné uľahčiť flotile lodí 31. mája útok na blokádu Izraela z Gazy. Turecko je teraz viac nasmerované k Iránu než k demokracii v Európe. Zatiaľ čo Iránska islamská revolúcia svojou náhlosťou šokovala svet v roku 1979, turecká islamská revolúcia bola tak pomalá a obozretná, že prešla prakticky bez povšimnutia. Napriek tomu je islamská republika Turecko realitou - a nebezpečenstvom.

Príbeh islamskej revolúcie Turecka je názorný. Je to príbeh o charizmatickom vodcovi s metodickým plánom rozložiť systém, o politikovi cynicky využívajúcom demokraciu na posilnenie autokracie, o arabských darcoch poznajúcich silu bezodnej peňaženky, o západnej politickej korektnosti oslepujúcej úradníkov okolo islamistickej agendy, a o amerických diplomatoch starajúcich sa viac o vlastné dôchodkové zabezpečenie, ako o americkú národnú bezpečnosť. Pre premiéra Recep Tayyip Erdogana, je to splnený sen. Pre budúcu generáciu amerických prezidentov, diplomatov a generálov, je to katastrofa.


Blízky východ je plný štátov, ktoré vznikli z popola porážky Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne. Väčšina z nich bola zlyhaním, ale v Anatólii, jeden prežil a rozvinul sa: v roku 1923, Mustafa Kemal Paša - Atatürk založil Tureckú republiku a čoskoro potom zrušil Osmanskú ríšu a jej postavenie ako chalifátu, ako štátu riadenom podľa diktátu islamského práva. V nasledujúcich rokoch previedol rad reforiem s cieľom premeniť Turecko na západnú krajinu. Jeho oddelenie náboženstva a svetskej moci dovolilo Turecku prospievať, a zanechal armáde odkaz brániť tento stav (sekularizáciu) pred tými, ktorí by chceli použiť islam na rozvrátenie demokracie. Zatiaľ čo moc v blízkovýchodných štátoch uchopili demagógovia a ideológie, ktoré viedli k vojne a podnecovali svoje národy nenávidieť Západ, Turecko sa postavilo do prvej línej studenej vojny a stalo sa spojencom NATO. Turci skrotili teroristov, zaviedli demokraciu, a snívali o plnom začlenení ako národ Európy. Už to viac nie je pravda.

Turecká islamská revolúcia sa začala dňa 3. novembra 2002, kedy Erdoganova strana Spravodlivosť a zmierenie (AKP) sa predrala k moci vo voľbách v Turecku. Prostredníctvom šťastných pravidiel tureckého volebného systému, AKP pretransformovala 34 percent volebneho zisku do 66 percent kresiel, čo vložilo strane do rúk absolútnu kontrolu.

Spočiatku, Erdogan držal ambície na uzde. Rozumel lekciám, ktoré sa naučil z odvolávanie svojho mentora, Necmettin Erbakana, prvého islamistu, ktorý sa stal premiérom. Potom, čo prevzal opraty moci v roku 1996 s oveľa menšou podporou v parlamente, Erdoganov predchodca sa snažil otriasť systémom - podporiť náboženské školy doma a preorientovať zahraničnú politiku Turecka ďalej od Európy a smerom k Líbyi a Iránu. Toto bolo pre armádu, ktorá vykonávala svoju právomoc ako strážcu ústavy, príliš veľa a požadovala Erbakanovu rezignáciu. Potom, turecký Ústavný súd zakázal stranu, do ktorej patril aj Erdogan kvôli jej ohrozeniu sekulárnej vlády.

Nástup Erdogana

Erdogan sám dostal zákaz politickej činnosti, kvôli odsúdeniu za náboženske podnecovanie v roku 1998. A tak spočiatku riadil novovytvorenú AKP len spoza postrannej čiary, pracujúc cez Abdullaha Gula, náhradníka, ktorý slúžil ako dočasný predseda vlády po viťazstve strany v roku 2002. Gul presadil zákona odvolávajúci zákaz Erdoganovej činnosti, a ten sa neskôr stal premiérom v marci 2003. Poučený islamistickými zlyhaniami z minulosti, Erdogan sa snažil upokojiť Turkov, ktorí sa obávali že AKP by mohlo zrušiť oddelenia mešity a štátu v Turecku. Ako starosta Istanbulu, Erdogan opísal sám seba ako "služobník šaríe," alebo islamského cirkevného práva. Ale po víťazstve jeho strany v roku 2002, vyhlásil, že "sekularizmus je ochrancom všetkých vyznaní a náboženstiev. Sme garantami tohto sekularizmu, a naše vedenie to jednoznačne dokáže" Vyhol sa problematickému vyhýbaniu sa islamistickéj nálepky a miesto toho popísal svoju stranu ako viac-menej moslimský ekvivalent kresťanských demokratov v Európe, ktoré sú všetky demokratické a majú náboženstvo len v názve.

Aj Turkom či Európanom nemožno mať za zlé, že Erdoganovi uverili. Ponúkal kultivovaný obraz bezúhonnosti miestneho úradníka, ktorý stál v ostrom kontraste s korupciou mnohých zavedených tureckých politikov. Skôr než sa orientovať na prevrátenie systému alebo deštruktívnu zmenu sociálnej platformy, ako premiér sa Erdogan najprv snažil vylepšiť upadajúcu tureckú ekonomiku. Vyzeralo to ako atraktívny projekt pre všetkých Turkov naprieč politickým spektrom, pretože počas piatich predchádzajúcich rokov, turecká líra klesla osemnásobne, z 200.000 lír na 1.700.000 lír za jeden americký dolár, čo viedlo k ničivej bankovej kríze v roku 2001. Coca-Cola stála milióny. Erdogan stabilizoval menu a robil ďalšie populárne reformy. Znížil daň z príjmu, daň z pridanej hodnoty, a využíval štátnu pokladnicu na dotovanie cien benzínu. Tureckí voliči odmenili jeho stranu za všetko úsilie. AKP získala 42 percent hlasov v marci 2004 v komunálnych volieb, a získali post starostu v štyroch z piatich tureckých najväčších miest. V júli 2007, zvýšili svoj podiel v ľudovom hlasovaní na 47 percent.

Ale v ekonomike sa toho dialo ďaleko menej než sa zdalo na prvý pohľad. Namiesto principiálnych ekonomických reforiem užitočných z dlhodobého hľadiska sa Erdogan namiesto toho spoliehal na kúzelnícke triky. Spôsobil ochromujúci dlh, a v skutočnosti vymenil dlhodobé finančné zabezpečenie republiky za svoj vlastný krátkodobý politický zisk. Deniz Baykal, bývalý vodca hlavnej opozičnej strany, povedal, že štátny dlh vzniknutý počas prvých troch rokoch Erdogana pri moci predčil celkový dlh Turecka v troch predchádzajúcich desaťročiach.

A to bol len oficiálny dlh. Mimo zraky verejnosti, Erdogan a Gul, teraz jeho minister zahraničných vecí, dozerali na príliv tzv Zeleného peňažného kapitálu zo Saudskej Arábie a na ropu bohatých Emirátov Perzského zálivu, z ktorých značná časť skončila v straníckej pokladnici, namiesto štátnej pokladnice.

A tu začína príbeh prelínania osudu Turecka s národmi východu, juhu či s moslimským svetom, namiesto Západného.

Islamizácia tureckej ekonomiky

Sumárna bilancia Tureckej centrálnej banky medzi rokmi 2002 a 2003 v kolonke "platieb za čisté chyby a opomenutia", čo znamená peniaze, ktoré sa objavili v národnom finančnom systému a ktorých pôvod sa nedá vysvetliť, vzrástla z približne 200 miliónov USD na viac ako 4 miliardy USD. V roku 2006, odhadujú tureckí ekonómovia infúzie do tureckého hospodárstva medzi 6-12 miliárd USD, a vzhľadom na schopnosť vlády skryť niektoré z týchto príjmov priradením do cestovného ruchu, je to pravdepodobne hrubé podcenenie. Niektorí tureckí zpravodajskí dôstojníci súkromne naznačujú, že Katar je dnes zdrojom väčšiny dotácií pre AKP a jeho projekty.

Preto, ak iránska islamská revolúcia bola spontánna, tak turecká revolúcia je úplne iný prípad: bola kúpená a zaplatená bohatými islamistami.

AKP úradníci majú dobré predpoklady pre zvládnutie prílivu Zelených peňazí. Do roku 1980, Erdoganov súputnik, Gul, pracoval ako špecialista v Saudskoarabskej Islamskej Rozvojovej Banke (Islamic Development Bank). Pred víťazstvom 2002, kritizoval dovtedajšiu štátnu kontrolu islamistických podnikov. Hlavní poradcovia AKP sú z islamských bankových kruhov a investorov. Napríklad Korkut Özal je popredný turecký akcionárom al - Baraka Turk, poprednej tureckej islamskej banky, rovnako ako aj vo Faisal Finans, ktorá má svoje korene v Saudskej Arábii.

Erdogan systematicky umiestňoval islamistických bankárov do hlavných ekonomických pozícií. Do pozície ministra financií menoval Kemal Unakitana, bývalého člena predstavenstva v dvoch bankach al- Baraka a Eski Finans a dosadil minimálne sedem ďalších al-Baraka úradníkov (z ktorých jeden slúžil ako imám v nelegálnom žoldnierskom tábore) na kľúčové pozície v rámci Tureckej bankovej regulačnej agentúry (bankový dohľad).

Erdogan tiež preorientoval turecký oficiálny zahraničný obchod. V roku 2002 bilaterálny obchod medzi Tureckom a Spojenými arabskými emirátmi sa pohyboval tesne cez pol miliardy dolárov. V roku 2005, to už bolo takmer 2 miliardy dolárov. V rovnakom roku, Kursad Tuzmen, štátny minister pre zahraničný obchod, oznámil, že vládca Spojených arabských emirátov šejk Chalífa bin Zayid al-Nuhayyan sa rozhodol investovať 100 miliárd USD v tureckej spoločnosti. Na to konto Saudská Arábia (zrejme aby nezostala pozadu), ústami ministra financií oznámila, že Saudská Arábia plánuje investície 400 miliárd USD v Turecku v priebehu najbližších štyroch rokov. Len pre ilustráciu - v roku 2001, turecko-saudský obchod predstavoval len niečo viac ako 1 miliardu USD ročne. Keď v roku 2009 obrat turecko-iránskeho obchodu prekonal hranicu 10 miliárd USD, Erdogan oznámil cieľ zvýšiť to na 30 miliárd dolárov. Či sú tieto údaje obchodnych plánov, obratu Turecka a jeho spojencov z Perzského zálivu pravdivé, alebo prehnané, trajektória obchodu, nasmerovanie cesty Turecka je jasná.

Kroky Erdogana v domácej politike

Pre bohatých sponzorov, bola premena Turecka dobrou investíciou. Po celé desaťročia Turecko pôsobilo ako päsť na oko pre islamistov. Bola to moslimská krajina, ktorá napriek tomu, že jej chýbala ropa, bola ďaleko úspešnejšia ako hocijaký iný arabský štát alebo Irán. Erdogan začal s obratom tureckého sociálneho poriadku a zmenu diplomatickej orientácie až potom ako stabilizoval ekonomiku a upevnil svoj politický monopol. Erdoganova stratégia bola multi-stupňová. Hlásil sa ku snu sekulárnej elity Turecka vstúpiť do Európskej únie, ale len kvôli tomu aby prinútil európskych diplomatov minimalizovať úlohu tureckej armády ako strážca ústavy.

Kým tureckí liberáli, obchodníci a západní diplomati sa radovali Erdoganovej snahe dotiahnuť sa do Európy, jeho motivácia bola cynická. Jeho ideologická podstata nemala s Európu nič spoločné, a sám Erdogan netoleruje hodnoty európskeho liberalizmu a sekularizmu. Kritizoval Európsky súd pre ľudské práva za to, že sa odmietol radiť s islamskými učencami, keď potvrdil zákaz šatiek vo verejných školách-zákaz, ktorý sa datuje do čias pôvodných Atatürkových reforiem.

Erdoganove ambície prerobiť Turecko však siahajú ďaleko za hranice tak povrchných sporov, ako je nosenie šatky. Snaží sa o revolúciu vzdelania, ovládnuť súdnictvo, prevziať políciu, a kontrolovať médiá. Erdogan sa nesnažil dosiahnuť len krátkodobé a povrchné víťazstvá v otázkach ako je šatka, ale plánoval dlhodobú kultúrnu revolúciu, po ktorej dokončení by sa minulé spory stali len akademickou debatou.
 

Erdogan zaútočil na sekulárny vzdelávací systém na všetkých úrovniach. Najprv uvoľnil vekové obmedzenia na deti, ktoré navštevujú doplnkové školy koránu - obmedzenia, ktoré mali zabrániť ich indoktrinácii. Taktiež uvoľnil regulácie o obsahu čím sa umožnila výučba extrémistami na tureckých akadémiách  sponzorovaných Saudami  . Tie školy, ktoré porušujú zostávajúce predpisy sa nemusia obávať: Erdoganova strana zamietala sankcie, ak neakreditované náboženské akadémie inzerovali otvorene v novinách.

Súčasne zrovnoprávnil úroveň vzdelania dosiahnutého na tureckých madrasách (islamské náboženské školy) - s obyčajnými stredoškolákmi na sekulárnych stredných školách. Toto byrokratická kúzlo teoreticky umožnilo študentom z madrás vstup na univerzitu a nárok na vládne pracovné miesta bez toho, aby vôbec maturovali, alebo, v niektorých prípadoch dokonca bez základov západného vzdelania. Keď takíto študenti mali problém prejsť cez univerzitnú prijímacie skúšky, AKP im poskytla dodatočný bonus na ich skóre, odôvodňujúc tento krok ako pozitívnu diskrimináciu. Erdogan utajil svoje ciele: v máji 2006, nariadil vyjednávačom na rokovaní Európskej únie o pristúpení na odstránenie akéhokoľvek odkazu na sekularizmus v tureckých materiáloch, v ktorých sa diskutovalo o tureckom vzdelávacom systéme. Počas roka 2009, ministerstvo školstva vykuchalo tradičnú koncepciu študijných plánov vysokých škôl a islamizovalo ich.

Súdnictvo ovládané štátnou mocou

Navyše, súdnictvo už nie je nezávislé. Erdoganove počiatočné pokusy pre zníženie povinného dôchodkového veku sudcov (čím chcel nahradiť 4000 z 9000 sudcov) stroskotalo pre ústavné problémy. Viac ako o rok neskôr, Najvyšší dovolací súd pokarhal AKP pre pokusy zasahovať do súdnictva. Keď Gul, Erdoganov najbližší spojenec, prevzal úrad tureckého prezidenta v roku 2007, skončilo akékoľvek stranícke obmedzenie pre AKP. Prezident vyberá Radu vysokých škôl, menuje štvrtinu sudcov Ústavného súdu, menuje hlavného štátneho zástupcu, a oficiálne potvrdzuje veliaceho generála Najvyššej vojenskej rady. Teraz, vo vzácnom prípade, keď rozhodnutie Najvyššieho súdu nie je premiérovi po chuti, premiér ho jednoducho odmietne realizovať. V každom prípade, po takmer ôsmich rokoch pri moci, AKP sa podarilo zmeniť súdy. Vláda teraz môže priradiť benevolentného sympatizujúceho sudcu, keď ide o veľmi spolitizovaný prípad. A v marci 2010, AKP predstavila navrhované ústavné reformy, ktoré by uľahčilo pre politického vodcu vymenovať sudcov.

Náhubok pre tlač

V každej inej demokracii by diskusia a debata o vládnom zneužívanie moci a spoločenských zmien zaplnila všetky noviny. Nie tak v Turecku. Žiadny premiér v tureckej histórii nebol tak nepriateľský k tlači ako Erdoganom. Čo bola aktuálna a živá tlač pri Erdoganovom nástupe ochablo do apatie. Premiér zažaloval desiatky novinárov a redaktorov, niekedy len pre politickú karikatúru, ktorá si z neho robila žarty. Keď turecká mediálna skupina sledovala príbeh o turecko-nemeckej charite nelegálne prevádzajúcej peniaze pre islamistov v Turecku, daňové orgány ju potrestali falošnú záložným právom vo výške 600miliónov dolárov. Keď naďalej pokračovali vo svojich kritických správach, skupina dostála ďalšiu pokuti 2,5miliardy USD. A tak v stratégii vypožičanej z Iránu, Erdogan zabavil denník Sabah s najvyšším nákladom za príliš kritický a nezávislý postoj, a vložil jeho kontrolu do rúk politických spojencov.

S náhubkom pre nezávislú tlač a ovládajúc takmer všetky ostatné médiá, Erdogan zvýšil svoju kampaň tak proti politickej opozícii ako aj armáde. Hoci ministerstvo vnútra by malo vykoreniť islamistov a nasledovníkov antisemitského tureckého kultového vodcu Fethullah Gulen, AKP týmito ľuďmi naplnilo policajné rady. Dokonca aj stúpenci AKP priznávajú, že Ministerstvo vnútra pravidelne odpočúva bez povolenia a necháva unikať škandalizujúce prepisy do islamistickej tlače bez akýchkoľvek následkov. "Na nás zhromažďovali materiály 40 rokov. Teraz je rad na nás, aby sme začali zhromažďovať my na nich", povedal nedávno poslanec AKP Avni Dogan.

Falšovaný prevrat - Turecká kryštáľová noc

Skutočný prevrat proti demokracii, však, prišiel 14. júla 2008, kedy turecký prokurátor obvinil 86 tureckých osôb - penzionovaných vojenských dôstojníkov, popredných žurnalistov, profesorov, odborárov, občiansko-spoločenských aktivistov a muža, ktorý sa pred rokmi odvážil kandidovať za starostu - na základe obvinenia z prípravy prevratu na obnovenie svetskej vlády. Jediná vec, ktorú obžalovaní mali spoločné bola politická opozícia voči AKP. Údajné sprisahanie zaplnilo medzinárodné titulky. Vo svojom jadre 2455-stranového obvinenia tvrdil, že dôchodcovia vojenskí dôstojníci, intelektuáli, novinári a občianski aktivisti sa sprisahali, aby spôsobili v Turecku chaos a použili výslednú krízu ako ospravedlnenie pre vojenský puč proti AKP. Vo februári 2010 štátny zástupca odhalil 5000-stranové memorandum popisujúce plán prevratu.

Tieto dokumenty sú smiešne. Obžaloba bola postavená na vode. Bezpečnostné sily zaisťovali najpodozrivejších skôr, než bolo podpísané akékoľvek obvinenie. A pokiaľ ide o memorandum predložené ako dôkaz, obvinenie bolo absurdné: osnovatelia štátneho prevratu nepíšu podobné plány, a už nie tak detailné. Obvinenia mali mrazivý účinok na celú spoločnosť. Turkom sa nemuselo páčiť, kam Erdogan vedie Turecko, ale teraz pochopli, že ani mierový odpor nebude zadarmo. Turecká politika bola vždy drsná a nepredvídateľná, ale okrem vrcholu studenej vojny málokedy smrteľná.

Koniec významnej úlohy armády

Rovnako sa nemôžu liberálni Turci spoľahnúť ani na tureckú armádu, aby ich zachránila. Zbitá náboženskou pravicou a radikálnou ľavicou, turecká armáda je len tieňom svojho bývalého ja. Súčasná generácia generálov je zbavená kontaktu s tureckou spoločnosťou a možno, sa to týka aj nižších dôstojníkov. Ako žaby, ktorí nedokážu vyskočiť z pomaly zohrievaného hrnca a pomaly sa uvaria, turecký generálny štáb stratil možnosť uplatniť svoje ústavné povinnosti. Jednoducho povedané, turecká armáda zlyhala vo svojej práci. Posadnutosť vyzerať dobre pred tlačou a na obrázkoch novín prehlušila vlastnú zodpovednosť.

Pred desiatimi rokmi sa Turci videli v tábore so Spojenými štátmi, západnou Európou, a Izraelom, dnes Turci identifikujú miesto svojej krajiny v tábore pod vedením Iránu, Sýrie, Sudánu, a Hamasu. Turecko môže byť členom NATO, avšak prieskumy verejnej mienky ukazujú, že tunajší antiamerikanizmus je najsilnejší na svete (aj keď, aby som bol spravodlivý, Pew Global Attitudes Project nerobila prieskumy v Líbyi a Severnej Kórei). Turci nerozlišujú medzi americkou vládou a americkým ľudom: oni nenávidia Američanov skoro rovnako ako nenávidia Washington. To nie je náhoda. Priam od prvého dňa, Erdogan podporil a jeho spojenci financovali, neustály prúd antiamerickej a antisemitskej propagandy. Iste, mnoho Turkov bolo proti oslobodeniu Iraku v roku 2003, ale to bolo z veľkej časti preto, že Erdogan ich bombardoval s antiamerickým podnecovaním pred hlasovaním v Parlamente, ktorý stiahol podporu prisľúbenej operácii. Veľké množstvo podnecovania Erdogana, však nemôže byť zamietnuté ako spor o irackej vojne.

Ďalší nepriateľ na rade - židia a Izrael

V roku 2004, noviny Yeni Safak vydali nepriateľský zoznam prominentných Židov so súhlasom Erdogana. V roku 2006, nielenže uviedli do tureckých kín ostro antiamerický a antisemitský film Údolie vlkov, ktorý opisoval židovského doktora obchodujúceho s orgánmi mŕtvych Iračanov, ale premiérova manželka tiež verejne podporila film a vyzvala všetky Turkov pozrieť si ho. Turecké noviny písali, že výrobu financovali významní stúpenci AKP a Erdoganovi sponzori. Zatiaľ čo západný svet bojkotoval Hamas vo vášnivých palestínskych voľbách v roku 2006 s cieľom donútiť ich, aby sa vzdali násilia, Erdogan nielenže podal tejto organizácii ruku, ale tiež privítal Khaled Masala, vodcu najextrémnejšej a najdrzejšej frakcie, ako svojho osobného hosťa.

Otázka pre politických analytikov by však nemala byť, či je Turecko stratené, ale skôr, ako Erdogan mohol previesť pomalú islamskú revolúciu pod "radarom" Západu. To je nielen dôkazom Erdoganovej zručnosti ale aj odrazom západnej ilúzie. Pred prebratím moci, Erdogan a jeho poradcovia spracovali významné osobnosti ovplyvňujúce západnú verejnú mienku. Sústredili sa nie na amerických univerzitných profesorov, ktorí považujú americkú politiku za málo ľavicovú a sympatizujú s islamským svetom, ale skôr na prírodzených kritikov, konzervatívnych amerických priaznivcov Turecka a Izraela (jastrabov), ktorí pomohli uviesť Erdoganových dôverníkov k mocným mužom Washingtonskej politiky.

Po upevnení moci, sa však AKP ďalej nestaralo o židovské a pro-Izraelské skupiny, ale urobili malý  názorový obrat. Turci tradične pozerali láskavo na Izrael a Židov, zo všetkých národov Osmanskej ríše, Židia v Palestíne boli jedni z mála, ktorí sa nevzbúrili proti osmanským sultánom. V rokoch 1980 a 1990,  mali Turecko a Izrael veľa spoločného: obe krajiny boli demokracie uprostred mora autokracie. Nadviazali blízke diplomatické, ekonomické a vojenské vzťahy. Keďže mnoho izraelských turistov navštevovalo Turecko, hebrejské znaky sa stali v tureckých mestách  všadeprítomné. Nebolo neobvyklé počuť hebrejčinu vo Veľkom Bazári v Istanbule alebo v reštauráciách pozdĺž Bosporu.

V tomto kontexte, mnoho židovských skupín nechcelo vidiť príznaky antipatie Erdogana a ospravedlňovali Turecko pri nadväzovaní kontaktov s Hamasom a Hizballáhom, Sýriou, Sudánom a Iránom. To trvalo až do Erdoganovho výbuchu na Svetovom fóre v Davose 2009. So slovami izraelskému prezidentovi Šimonovi Peresovi "dobre viete, ako zabíjať," ušiel z pódia a následne obvinil Izrael z genocídy, ktorú vyvolali židovské skupiny s cieľom zmeny pomerov, ktoré nastali v Turecku.

Vina západu

Veľa z viny pre neschopnosť rozpoznať Erdoganove ciele tiež spočíva v intelektuálnom prístupe Západu k radikálnemu islamu. Pre príliš veľa ľudí, šatka bol iba látka, ktorej zákaz je zásahom do islamských osobných práv. Pre Erdogana však bola šatka symbolom, cieľom bol štát

Dokonca aj potom, čo Erdogan začal odstraňovať váhy a protiváhy tureckej spoločnosti, európski politici a americkí diplomati zostali pokojní. Určitú úlohu hral faktor morálnej ekvivalencie: ako Erdogan namietal v októbri 2009, prečo by Turecko malo prijať západnej definíciu sekularizmu? Pre príliš veľa západných úradníkov, by však uznanie obratu Turecka znamenalo priznať zlyhanie pokojného islamizmu. Kritizovať Erdoganovu motivácie znamená byť rasista.

Mnoho diplomatov a novinárov pridávalo do tejto situácie vlastné pohŕdanie všetkým vojenským, nieto ešte tureckou armádou, a prijali povrchný pohľad, v ktorom islamizmus a demokracia predstavoval jeden pól, zatiaľ čo armáda, sekularizmus, a fašizmus predstavoval druhý. Preto videli AKP ako demokratických reformátorov, zatiaľ čo armáda sa stala obrancom antidemokratického poriadku. Isteže, najzdravšie demokracie nemajú priestor pre armádu v domácej politike, ale tým, že povzbudzovali AKP, ako rozkladali úlohu armády pri presadzovaní ústavy, bez toho, aby súčasne postavili inú kontrolu pre protiústavné správanie, Európska únia a západní diplomati vydláždili cestu pre Erdoganovu soft diktatúru.

Keď sú vrecká peňazí prednejšie

Keď však intelektuálna dymová clona nebola schopný oklamať západ, Erdogan a AKP použili úkladnejšiu taktiku. Rovnako ako mnoho amerických diplomatov slúžiacich v Saudskej Arábie, ktorí po odchode do dôchodku prešli do komerčnej sféry v spoločnostiach bývalých mandantov, od nástupu AKP každý končiaci veľvyslanec U.S. v Turecku (s výnimkou Erica Edelmana) vstúpil do lukratívnych obchodných vzťahov s firmami AKP. Mark Parris, ktorý viedol americkú ambasádu 1997 - 2000, teda tesne pred vzostupom AKP, a slúžil v rôznych funkciách v niekoľkých think-tankoch, pestoval obchodný vzťah s AKP a pomohol jej s príbehmi v tureckej antisemitskej tlače o neokonzervatívcoch a príprave sprisahaní. Počas prvých štyroch rokov vlády AKP, publicista Fehmi korov z novín Yeni Safak, otvorený Erdoganov zástanca, publikoval viac ako tucet úvodníkov, kde obvinil amerických židovských tvorcov politiky, vedenej Richardom Perlom (ktorý ani nakoniec nebol vládnym úradníkom), z manipulácia tlače a prípravy prevratu v Turecku. Obe obvinenia boli nielen falošné, ale aj v súlade s antisemitskými refrénmi o židovskej kontrole tlače a Protokolmi sionských mudrcov - vedúcimi k sprisahaniu. A skutočne, poslúžili svojmu účelu: AKP použilo tieto články na vyvolávanie nacionalistických a antisemitských pocitov. Korov sa často odvolával na dobre informované Washingtonské diplomatické zdroje. V novembri 2006 v jednom článku, prezradil že jeho zdrojom bol Parris, obvinený Parris to ďalej ani nevysvetlil, ani nepoprel.

Tureckí islamisti tiež spracovávali akademikov. Po tom, čo John Esposito z Georgetown University prijal dary od hnutia Gulen, sponzoroval konferencii o Islamskom kulte vodcovskej cti, bieliac ako Fethullah Gulen a jeho islamizmus tak aj jeho antisemitizmus. Universita North Texas bola podobne obdarovaná štedrosťou hnutia Gulen, rovnako ako Washington, DC Brookings Institution, ktoý je už dlho ústretový k Erdoganovi a jeho agende.

Budúcnosť (ne)spolupráce

Turecko je dnes islamská republika vo všetkých aspektoch okrem mena. Washington, jeho európski spojenci a Jeruzalem sa musia teraz vyrovnať s Tureckom ako s potenciálnym nepriateľom. Bohužiaľ, aj keby AKP opustilo tureckú scénu hneď zajtra, zmeny, ktoré vykonala Erdoganova strana sa javia ako nezvratné. Kým Turecko bolo po viac ako pol storočia nárazníkom medzi Strednom východným extrémizmom a európskym liberalizmom, dnes sa stalo zdrojom extrémizmu a nepriateľom liberalizmu. Skôr než by Turecko bojovalo s teroristami, radšej sa k nim pripojí. Dnešná rétorická podpora môže byť zajtrajšou materiálnou podporou. Na svetovej scéne je Turecko takisto problémom. Skôr než by pomohli rozptýliť iránsky jadrový program, Erdogan ho podporuje.

Turecký antiamerikanismus, jeho diktatúra, a neschopnosť západných politikov uznať realitu ohrozujú bezpečnosť. Ťažké rozhodnutie je ešte len pred nami: ako člen NATO je Turecko zasvätené do americkej výzbroje, taktiky, a spravodajstva. Akékoľvek poskytnutie pomoci Turecku dnes, však môže znamenať jej transfer do Hamasu, Sudánu, alebo Iránu. Skutočne chce prezident Obama dodať F-35 Joint Strike Fighter do nepriateľského Turecka, hlavného regionálneho obrancu Iránu, ako bolo prisľúbené v roku 2014? Malo by byť Turecko naďalej v NATO? Koniec koncov, pred pol storočím sa NATO naučilo žiť aj bez Francúzska.

Strata Turecka je tragická, ale ak sa nepodarí analyzovať túto stratu môže to len znásobiť tragédiu. Najhorším výsledkom by však bolo nechať ladom získané poznatky a ich vyhodnotenie. Ako starosta Istanbulu, Erdogan vtipkoval, " Demokracia je ako električka. Keď príde na konečnú, vystúpite." Možno v retrospektíve, bolo chybou Západu ignorovať nebezpečenstvo pri nasadnutí Erdogana na miesto vodiča.

 

Michael Rubin externý spolupracovník "American Enterprise Institute" a  docent "Naval Postgraduate School" vo svojej stati (2010) analyzuje postupný prerod najvernejšie spojenca NATO a západu k nepriateľovi, ktorého sa treba obávať.

http://blogeurabia.cz

čtěte také:

Němečtí Turci se již nemohou dočkat, až bude Německo islámské

Špatné zprávy ze Středního východu

Turecko, nová mocnost?

Klíčová slova: Turecko  | USA  | islamismus
2289 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

Eurabia.cz

Uprchlíci již obohacují Německo. V Hessensku již oženili a vdali 125 děti ...Proud uprchlíku/imigrantů z Řecka přes Balkán směrem k nám zesiluje! Poděkujte Němcům a EU, kteří vyzývají k nebránění migraciNeziskovky v Německu zuří. Odmítají, aby byli uprchlíci vyšetřování kvůli věku. 40 % uprchlíků lže o tom, že jsou dětiBičování mužů a žen za nemanželský sex v Indonésií. Brzy i v Evropě? Francouzský stát podporuje islamizaci formou propagace muslimské kultury ...

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

euPortal.cz

Václav Havel omilostnil v roce 1990 pedofilního vraha Jaroslava Oplíštila a ten poté odnesl z nemocnice Na Bulovce sedmiměsíční holčičku Barborku, kterou pedofilně zneužil a zavraždil. Nyní je na svoboděŘízená invaze pokračuje: Už nejde o Syřany, stěhuje se sem Afrika. Elity chtějí sebevraždu Evropy. Nový mechanismus přerozdělování

FreeGlobe.cz

Němečtí vědci tvrdí, že lidské rasy neexistují. Vede je k tomu věda nebo náboženství politické korektnosti?Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Krutá nemoc Karel Gotta. Pražská kavárna a ubožáci na FB si mohou opět do mistra kopnoutJako republika jsme Koněva prohráli

ParlamentniListy.cz

Mám blbou zprávu... Babiš zúčtoval s kritiky a „napráskal“ Piráta. Nepotěší příznivce Zemana„Západ se bál našich výrobků.“ Herec, kterému budou nadávat, o 30 letech po sametu. A o jiných hercích
Články autora
Průzkum
Volte s Němci! V Německu začínají 1. září volby do zemských parlamentů-sněmů. Obávaným looserem je merkelovská CDU a favoritem protiimigrační AfD. Koho byste volili Vy?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď