"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Posledná križiacka výprava (295. výročie bitky pri Belehrade)

Autor: Tomáš Klubert | Publikováno: 16.8.2012 | Rubrika: Historie
Ilustrace

Najvýznamnejšiu udalosť prvého roka šiestej rakúsko-osmanskej vojny prestavovala bitka pri Petrovaradíne dňa 5. augusta 1716, v ktorej cisársky generalissimus princ Eugen Savojský rozdrvil stotisícovú armádu veľkovezíra Damada Aliho. Habsburské vojská potom prenikli do Temešského Banátu, 12. októbra 1716 dobyli jeho administratívne centrum Temešvár a do príchodu zimy postúpili až k hraniciam Valašska. Spod nadvlády islamu sa tak definitívne vymanila posledná časť uhorského územia. Eugen súčasne získal výhodné nástupisko k útoku na Belehrad, ktorý bol najdôležitejším oporným bodom tureckej moci na severnom Balkáne.

Generalissimus nepochyboval, že dobýjanie Belehradu bude tvrdým orieškom. Vojenský guvernér mesta Mustafa paša mal k dispozícii 30 000 mužov a ďalších 3000 ozbrojencov slúžilo na palubách 70 lodí osmanskej dunajskej flotily. Najsilnejším článkom belehradských opevnení bolo staré mesto, tzv. zámok. Stálo na strmom vrchu Kalemegdan, ktorý sa týči priamo nad sútokom Dunaja a Sávy. Pod ním sa nachádzalo dolné mesto, nazývané tiež vodné. Hradby starého a dolného mesta sa prakticky nezmenili od roku 1521, keď Belehrad dobyl sultán Sulejman I. Nádherný. Na severnom brehu Dunaja, v Zemune (dnes západné predmestie Belehradu) a na riečnych ostrovoch však stáli predsunuté pevnôstky a šance vybudované podľa najmodernejších západoeurópskych vzorov.

Obrancom Belehradu na dôvažok napomáhal fakt, že každý útočník prichádzajúci po prúde Dunaja musel najskôr prekročiť prudký tok Sávy, čo si vyžadovalo veľkú námahu spojenú s vysokými stratami. Presvedčil sa o tom i samotný Eugen. Ako mladý generál totiž slúžil pod vedením bavorského vojvodu Maximiliána II. Emanuela, ktorý dobyl Belehrad po 39-dennom obliehaní 6. septembra 1688. Mesto pritom bránilo len 13 000 mužov a mala značne schátrané múry.

Oveľa výhodnejšie sa javilo zaútočiť na Belehrad od východu, kde neboli vybudované žiadne predsunuté fortifikácie a jedinú váženejšiu prekážku pre cisárske vojsko predstavoval pomaly tečúci Dunaj. Túto lákavú alternatívu ale komplikoval mimoriadne závažný problém. Hlavná časť zásob pre Eugenove jednotky bola sústredená v Petrovaradíne, odkiaľ sa dala vzhľadom na absenciu kvalitných pozemných komunikácií odvážať len po vode. V prípade, že cisárske vojsko prekročí Dunaj východne od Belehradu, ho však nákladné lode nemohli sprevádzať. Museli by totiž museli preplávať okolo pevnosti a vystaviť sa tak zničujúcej delostreleckej paľbe.  

Tento zdanlivo bezvýchodiskový problém vyriešil prvý habsburský guvernér Temešského Banátu poľný maršal Claude Florimont de Mercy. Po dôkladnom prieskume zistil, že lode so zásobami môžu kritický úsek pri Belehrade obísť po riečnom ramene Dunavica, ktoré sa približne 25 km severozápadne od mesta oddeľuje do Dunaja a potom tečie do jeho ľavého prítoku Temeš. Sútok Temeša s Dunajom bol 15 km východne od Belehradu, teda v bezpečnej vzdialenosti od pevnosti.

Do začiatku júna 1717 zhromaždil princ Eugen v južnom Uhorsku 65 000 pešiakov, 36 000 jazdcov, 92 poľných diel a 200 kusov obliehacej artilérie. Okrem jednotiek zo všetkých krajín habsburskej monarchie zahŕňalo jeho vojsko spojenecké kontingenty, ktoré cisárovi Karlovi VI. poskytli bavorský a saský vojvoda, brandenbursko-ansbašský markgróf a hessensko-kasselský landgróf. K „poslednej križiackej výprave“, ako bývala belehradská výprava nazývaná, sa pripojilo aj množstvo dobrovoľníkov z celej Európy. Medzi nimi 45 princov a kniežat. Nemenej dôležitú úlohu ako pozemné sily mala v pripravovanom ťažení zohrať cisárska dunajská flotila pod velením viceadmirála Pietra Andersona. Pozostávala z 10 fregát a 30 menších veslovo-plachtových lodí, tzv. čajok.

Osmanský sultán Ahmed III. ohrozenie Belehradu nepodceňoval. Obnovenie hlavnej poľnej armády, ktorá sa len pozvoľna spamätávala z porážky pri Petrovaradíne, však predstavovalo veľký organizačný problém. Zdecimovaný janičiarsky zbor musel byť narýchlo doplnený čerstvými odvedencami a delá boli privážané až zo vzdialených maloázijských arzenálov.

Vďaka prísnemu utajeniu bojových plánov sa Mustafa paša až do poslednej chvíle domnieval, že „neveriaci“ sa k Belehradu presunú po ceste z Petrovaradína. Eugenove hlavné sily však prekročili v dňoch 14. – 18. júna 1717 Dunaj po pontónovom moste pri dedine Višnjica a postupovali k pevnosti od východu. Turkov tento manéver natoľko zaskočil, že sa im vôbec nepokúsili postaviť na odpor.  

V sobotu 19. júna 1717 sa kresťania utáborili na výšine Vračar južne od Belehradu. Už na druhý deň začali Eugenovi zákopníci medzi Dunajom a Sávou budovať dvojitý pás poľných opevnení. Kontravalačná línia chránila cisárske vojsko pred výpadmi belehradskej posádky a cirkumvalačná línia mala zadržať útok silnej osmanskej armády, ktorá sa pod velením veľkovezíra Chalila Hačiho zhromažďovala pri meste Edirne. Spojenie Eugenovho tábora s tylom zabezpečovali tri pontónové mosty, dva cez Sávu a jeden cez Dunaj. Mustafovi bojovníci sa ich niekoľkokrát pokúsil zničiť, ale zakaždým boli odrazení. K tvrdým zrážkam dochádzalo aj na vode, kde cisárska flotila zvádzala neľútostné súboje s nepriateľskými plavidlami a pobrežnými batériami.  

Po dokončení zemných valov a obsadení predsunutých tureckých postavení spustila kresťanská artiléria 23. júla 1717 paľbu na dolné mesto. Bombardovanie malo natoľko zničujúce účinky, že pevnosť mohla pred neodvratným pádom zachrániť iba veľkovezírova armáda.    

Chalilove jednotky opustili tábor pri Edirne už 22. júna 1717. Cez Sofiu sa presunuli k Nišu a odtiaľ postupovali údolím rieky Velika Morava k Dunaju. Prví veľkovezírovi jazdci sa objavili pred Belehradom 28. júla 1717. Osmanské hlavné sily dorazili k mestu o dva dni neskôr, ale Chalil sa do bitky nehrnul. Veľmi dobre si uvedomoval, že jeho narýchlo pozháňaní muži nie sú pre Eugenových veteránov rovnocenným súperom. Rozhodol sa preto kresťanský tábor zablokovať a ostreľovať z diel. Aby situáciu cisárskeho vojska ešte viac skomplikoval, vyslal na ľavý breh Dunaja asi 20 000 mužov pod velením Regeba pašu, ktorému prikázal spustošiť Temešský Banát.  

Od 3. augusta 1717 veľkovezírovo delostrelectvo intenzívne bombardovalo tábor na výšine Vračar a turecké obliehacie zákopy sa nezadržateľne približovali k cirkumvalačnej línii. V dôsledku nepretržitých šarvátok s Chalilovými bojovníkmi cisárskym vojakom rýchlo ubúdala munícia. Aj zásoby potravín sa povážlivo stenčovali a daždivé počasie napomáhalo šíreniu úplavice. Eugen preto nariadil odsunúť všetkých ranených a chorých vojakov i cudzích dobrovoľníkov do opevneného predmostia na ľavom brehu Dunaja.

Zdravotné ťažkosti neobišli ani samotného generalissima, ale jeho najväčšou starosťou bol postup Regebovho zboru, ktorý hrozil prerušiť vodnú cestu po Dunavici a Temeši. Ďalší problém pribudol kresťanom 12. augusta 1717, keď sa na výšine Dedinje neďaleko mostov cez Sávu utáborilo 30 000 krymských Tatárov. Tí boli známi svojim umením prekonávať vodné toky a pokiaľ by prešli na ľavý breh Sávy, mohli zablokovať cestu medzi Belehradom a Petrovaradínom. Eugenovi muži by potom zostali úplne obkľúčení. Jediné východisko z hroziacej katastrofy predstavovalo rozhodujúce víťazstvo nad veľkovezírovým vojskom.

Ráno 14. augusta 1717 došlo k pozoruhodnej udalosti. Neznámy kresťanský delostrelec, traduje sa, že to bol mladý Poliak z hessensko-kasselského kontingentu, zasiahol hlavný sklad pušného prachu v belehradskom dolnom meste. Obrovská explózia zabila vyše 3000 mohamedánov a kusy kamenia zo zničených budov lietali až do cisárskeho tábora. Eugen okamžite pochopil, že belehradská posádka bude po tejto pohrome ťažko demoralizovaná a v najbližších dňoch nedokáže podniknúť žiadny rozsiahly výpad, ktorým by podporila Chalilovu armádu. Vyhlásiť preto bojovú pohotovosť a večer 15. augusta 1717 oznámil svojim generálom, že ešte túto noc zaútočí na veľkovezírovu armádu. 

Počas obliehania Belehradu bolo v dňoch 19. júna – 15. augusta 1717 vyradených z boja až 20 000 kresťanských vojakov. V predvečer bitky však Eugen sústredil do tábora na výšine Vračar všetky jednotky z predsunutých pozícií z opačnej strany Dunaja a Sávy. Vďaka tomu mal k dispozícii 70 000 mužov. Do útoku na Chalilov tábor nasadil generalissimus 40 000 pešiakov a 20 000 jazdcov. Ostatní vojaci, ktorým velil saský podmaršal Friedrich Heinrich von Seckendorff, zostali rozmiestnení na kontravalačnej línii.

Veľkovezír Chalil Hači disponoval podľa dobových záznamov ešte väčším vojskom akému velil jeho predchodca Damad Ali pri Petovaradíne. V skutočnosti však nemohol mať ani po príchode Tatárov viac ako 120 000 bojaschopných mužov a jeho artiléria zahŕňala len 166 diel. Pomer síl mohol byť pre osmanskú stranu oveľa výhodnejší, pokiaľ by zbor Regeba pašu napadol cisárske predmostie na ľavom brehu Dunaja. V takom prípade by totiž cisársky generalissimus musel svoje vojsko rozdeliť nie na dve, ale až na tri časti. Regeb sa však zdržal obliehaním pevnosti Ujpalanka (dnes Banatska Palanka) pri sútoku Dunaja s riekou Nerou a práve táto skutočnosť rozhodla o výsledku bitky.

 Podľa Eugenovho bojového plánu sa pechota po opustení tábora mala zoradiť do lineárnej zostavy členenej do dvoch sledov. Prvý sled rozdelil generalissimus na dve časti. Pre ľavé krídlo (dunajské) vyčlenil 15 streleckých práporov a 17 granátnickych rôt, zatiaľ čo na pravom krídle (sávskom) sa rozhodol nasadiť 15 streleckých práporov a 15 granátnickych rôt. Druhý sled pechoty tvorilo 22 práporov strelcov a 21 rôt granátnikov. Na obe krajné krídla postavil Eugen 12 plukov kavalérie, takisto rozčlenených na dva sledy. Bitka mala začať na úsvite frontálnym útokom na osmanské pozície. Najdôležitejší cieľ kresťanských jednotiek predstavovalo dobytie veľkej batérie na Bajadinských návršiach, ktoré sa týčili naproti ľavému krídlu cisárskeho vojska.

Presne o polnoci v pondelok 16. augusta 1717 spustilo Eugenovo obliehacie delostrelectvo paľbu na Belehrad, aby odpútalo pozornosť nepriateľa. O hodinu neskôr vyrazilo z tábora na Vračare jazdectvo a krátko po tretej hodine nasledovala kavalériu pechota. Postup kresťanov nebol jednoduchý. Vojaci totiž museli v tme prekonať spletitú sieť nepriateľských zákopov a orientáciu v teréne im ešte viac zhoršila hustá hmla, ktorá začala padať už pred východom slnka. Ako prví natrafili na osmanské hliadky cisárski jazdci na krajnom pravom krídle. Po krátkom boji zahnali mohamedánov na ústup, ale pri prenasledovaní protivníka sa príliš vzdialili od vlastnej pechoty. Vo veľkovezírovom tábore bol medzitým vyhlásený poplach. Pri Dunaji zaujali pozície sipáhiovia, v strede bojiska sa rozvinuli janičiari a na ľavom krídle vyrazili do útoku Tatári spoločne s ďalšími jednotkami ľahkého jazdectva. Nebezpečenstvo hroziace odkrytému pravému krídlu cisárskej pechoty však odvrátil druhý sled kresťanskej kavalérie.

Na ľavom krídle sa Eugenovým vojakom nedarilo. Postup jazdectva bol zastavený mohutným protiútokom sipáhiov a vyrovnané šíky pechoty sa po vniknutí do tureckých zákopov rozpadli na malé skupiny. Cisárske pravé krídlo sa zatiaľ napriek silnému odporu nepriateľa prebojovalo až k veľkovezírovmu táboru, ale uprostred kresťanskej zostavy vznikla široká trhlina, do ktorej sa nahrnula masa tureckých a tatárskych jazdcov. Niektoré jednotky na ľavom krídle v zmätku ustupovali a ďalšie boli zo všetkých strán obkľúčené. Okolo ôsmej hodiny sa zdalo, že mohamedáni preseknú Eugenovo vojsko na dve časti. Práve v tomto kritickom okamihu hmla znenazdajky zmizla (katolícki vojaci nepochybovali, že túto udalosť spôsobil zázračný zásah Panny Márie) a generalissimus získal prehľad o situácii. Okamžite prikázal, aby pechota druhého sledu vyplnila medzery v bojovej línii a osobne sa na čele kyrysníckej brigády vrhol do boku sipáhiov. Osmanský protiútok bol zastavený a ľavé krídlo cisárskeho vojska obnovilo postup na Bajadinské návršia. Obzvlášť udatne si pritom počínal bavorský kontingent, ktorému velil generál Alessandro de Maffei.

Keď kresťanskí vojaci dobyli batériu na Bajadinských návršiach, Chalil pochopil, že bitka je stratená a vydal rozkaz na ústup. Osmanská jazda tentoraz neopustila pechotu ako minulý rok pri Petrovardíne a ešte o desiatej hodine predpoludním napadla dotierajúcu cisársku kavalériu. Eugen však poslal za odchádzajúcim nepriateľom iba hraničiarov a malý počet husárov. Od rozsiahlejšieho prenasledovania ho odrádzal náročný terén, vyčerpanosť koní a vysoké straty.   

V bitke pri Belehrade zahynulo 1857 kresťanských vojakov a 4285 ďalších utrpelo zranenie. Na osmanskej strane padlo asi 10 000 mužov a rovnaký počet mohamedánov bol zajatý. V rukách víťazov skončili aj všetky turecké delá, množstvo stanov, zástav a jatočných zvierat.

Mustafa paša považoval po veľkovezírovom ústupe ďalší odpor za zbytočný a 24. augusta 1717 odovzdal Belehrad cisárskemu generalissimovi. Zbor Regeba pašu medzitým ustúpil k Orşove a zvyšok Chalilovho vojska sa stiahol až do priestoru Sofie.

Sultánovi Ahmedovi III. nechýbala po belehradskej porážke vôľa po mierovom vyrovnaní. Ani cisár Karol VI. nechcel konflikt predlžovať. Jeho spojenci Benátčania sa však stále odmietali zmieriť s predošlými územnými stratami. Zmluva o ukončení nepriateľstva medzi Osmanskou ríšou a Republikou svätého Marka bola preto podpísaná až 12. júla 1718 v stanovom tábore pri srbskom mestečku Požarevac. Benátky sa v nej formálne vzdali vlády nad Peloponézom, ale získali štyri pevnosti na pobreží Jadranského a Iónskeho mora. Vyslanci Ahmeda III. a Karola VI. uzavreli mier na tom istom mieste o deväť dní neskôr. Sultán bol nútený cisárovi odstúpiť Temešský Banát, Sriemsko, severné Srbsko a Malé Valašsko (dnešné rumunské územie na západ od rieky Olt). Žiaľ, o väčšinu týchto ziskov Karol VI. prišiel už v rokoch 1737 – 1739, keď sa po boku Ruska neuvážene zaplietol do ďalšej vojny s Osmanskou ríšou.

Na počesť belehradského víťazstva zložil už krátko po bitke neznámy autor pieseň Prinz Eugen, der edle Ritter (Princ Eugen, vznešený rytier), známu tiež pod názvom Lied vom Prinz Eugen (Pieseň princa Eugena). Jej najstaršia zachovaná verzia pochádza z roku 1719. Pieseň rýchlo zľudovela a bola preložená do viacerých jazykov. Túto „politicky nekorektnú“ skladbu nájdete aj pôvodným textom na stránke http://www.bierpruegel.com/?p=222

Obrazové prílohy

01 Eugen Savojský (1663 – 1734)


02 Claude Florimont de Mercy (1666 – 1734)


03 Belehrad na začiatku 18. storočia


04 Sultán Ahmed III. (1673 – 1736)


05 Cisár Karol VI. (1685 – 1740)


06 Kresťanské delostrelectvo bombarduje Belehrad


07 Slávny mažiar, ktorý 14. augusta 1717 zabil 3000 Turkov. Vojenské múzeum vo Viedni.


08 Obliehanie Belehradu na súdobej ilustrácii. V spodnej časti obrázka vidno tábor veľkovezíra Chalila Hačiho.


09 Friedrich Heinrich von Seckendorff (1673 – 1763)


10 Eugen Savojský v bitke pri Belehrade na obraze Johanna Gottfireda Auerbacha (1697 – 1753)

čtěte také:

Bitva u Sigetu (1566)

Kahlenberg. Tichý svědek tureckého obléhání Vídně

Kdo stojí proti nám

Klíčová slova: náboženství  | islamizace  | historie  | válka
4919 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení



Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

Eurabia.cz

Schwarzenberg: "Řveme, jako by nám uprchlíci řezali krky!"Erdogan: Macron chce zastrašit muslimy!!Rakousko chce proti imigrantům nasadit dronyProč americká vláda chrání saudskoarabskou rozvědku, když vyšetřovatele potvrdili její odpovědnost za 11 září?Španělsko, Itálie, Malta, Německo a Maďarsko odmítli sankce namířené proti Turecku

ePortal.cz

Pokud diskreditace kohokoli, kdo bezvýhradně nesouhlasí s rozhodnutími Prymuly, Hamáčka či Babiše, měla být cílem celé policejní akce, pak se nelze vyhnout spekulacím o vyprovokování střetů policiíMylná tolerance obřích dluhů

euPortal.cz

25 procent autorů vyžadovaných při zkouškách z literatury by mělo být černých, požadují v BritániiPutin označil rozhodnutí kancléřky Angely Merkel přijmout do Německa více než milion uprchlíků převážně z válkou rozervané Sýrie za „kardinální chybu“

FreeGlobe.cz

Italská mafie vyměkla. Bere i homosexuály a syn jednoho z šéfů je...Kolik zatím stála válka proti terorismu peněz i životů?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Na východní frontě chaos. Obávám se, že v letošním roce musíme počítat jen s těmi nejhoršími scénáři. Na Východě, na Západě, i u nás domaNepodmíněný příjem? – Cesta do pekel

ParlamentniListy.cz

Něco se chystá, nedělní vzpoura z Prahy má dohru. Za nespokojené se postavili SvobodníŠok. Ředitel ČT Dvořák lapal po dechu. Fridrichová se Šarapatkou ho obešli
Články autora
Průzkum
U imigrantské kriminality pachatele radši zatajovat? V případě ubití francouzského řidiče MHD imigranty média striktně neuvádí, že šlo o imigranty. Váš názor?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď