"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Izrael je ako každý iný štát

Autor: Andrew Roberts | Publikováno: 17.3.2010 | Rubrika: Blízký východ
Ilustrace

Ako to vlastne je? Je štátom podporované odstránenie protivníka oprávnené, alebo to akosi delegitimizuje štát, ktorý to vykonáva? Dva články, ktoré sa tu nedávno objavili od Henryho Siegmana a Davida Gardnera, sú plné útokov proti Izraelu, kvôli zavraždeniu dodávateľa zbraní pre Hamas Mahmouda al-Mabhouha v Dubaji 19. januára t.r.

Siegman ostro kritizoval „koloniálne ambície Izraela“ ako aj hraničné prechody s ostnatými drôtmi a oddeľujúcimi múrmi, podľa neho dôkazmi o zmene demokracie na separasistický štát, ktorý takto vytvára „hrozivú globálnu výstrahu ohrozujúcu právoplatnosť židovského štátu.“ O dva dni nato Gardner zaútočil na „militaristické zatajovanie“ vraždy v Dubaji, čím Izrael ukázal, že „dáva prednosť okamžitým akciám pred komplexnými riešeniami a geopolitickými problémami, ktoré len rozšíria medzinárodné útoky a šarvátky a tým podporia dojem, že Izrael sa správa ako neprávny štát.“

Obidva komentáre sú absolútne nesprávne. Ako sa ukazuje, operácia v Dubaji iba dokazuje svetu, že tu existuje vojenský stav bezpečnostných služieb a Izrael je vo vojenskom stave s Hamasom, Fatahom a Hezbolou a v takomto prípade je oprávnený tu i tam voliť techniku odstránenia vybraného cieľa, ako jedného z možných vojenských prostriedkov – a tento stav nijako neoslabuje jeho legitímnosť. Čo sa týka „oddeľujúcich múrov“ a hraničných prechodov, ukázalo sa, že znížili až 99 percent samovražedných útokov, čím potvrdili správnosť týchto opatrení. Nie je tu správna ani paralela medzi aparthaidom v južnej Afrike, kde biela menšina vládla nad čiernou väčšinou. Okupované územia prešli pod kontrolu Izraela, až potom, keď krajinu napadli jej susedia. Takéto prirovnanie je nielen nesprávne, ale aj urážajúce. Keby boli arabskí obyvatelia Izraela diskriminovaní a nemali by žiadne práva, tak potom, by sme mohli hovoriť o utláčaní. Opak je pravdou, majú tie isté práva, ako ostatní Izraelci.

Izrael nemá koloniálne ambície a v podstate si praje žiť v mieri s ochrannými hranicami. Ale tak isto požaduje to isté od susedov.

Okrem toho, neišlo tu o nejakú narýchlo spravenú akciu – „voľba okamžitého riešenia“ – rozhodnutie odstrániť al-Mabhouha – predpokladajúc, že to vykonal iba Mosad, čo zatiaľ nie je dokázané, by sa určite preskúmalo z každého uhlu – politického ako aj operačného. Niekedy však komplexné politické a geopolitické problémy si vyžadujú preťať gordický uzol a toto bolo presne táto akcia.

Keď Anglicko bojovalo v 2. svetovej vojne, W. Churchill špecificky povolil zavraždenie SS generála Reinharda Heydricha, zadržanie (v prípade potreby i zavraždenie) genrála Heinricha Kreipeho na Kréte, tak isto sa to plánovalo i s Rommelom. Niekedy sa stáva, že to nevýjde, ako napr. zle zorganizovaná akcia z roku 1997 v Amane, kedy sa agenti neúspešne pokúšali zabiť Chaleda Mešala z Hamasu. Toto sa stalo i s niektorými akciami povoleným Churchillom. Avšak to nijako nedelegitmizovalo britský štát.
 

Rozviedky štátov vykonávajú svoje tajné operácie buď s priamou podporou svojich vlád, niekedy však nie a často odstráňujú svojich oponentov práve v mierových časoch, bez toho, aby niekto skúmal legitímnosť či právoplatnosť takýchto štátov. Roku 1985 francúzska tajná služba potopila loď Zelených, pričom zabili fotografa Fernanda Pereira, bez toho, aby niekto odsúdil Francúzsko. Podobne, roku 2006 použili ruskí agenti polonium 210 na odstránenie Litvinenka, bez toho, aby to nejako ohrozilo Putina a Rusko bolo označené za „nelegitímnu“ zem. Takýto druh označenia sa používa, len čo sa týka Izraela i napriek tomu, že Pereira a Litvinenko neohrozovali francúzských či ruských občanov, zatiaľ čo počínanie al-Mabhouha priamo ohrozovalo Izrael.

Príčina, že sa stále používa tento dvojitý meter – viac než 60 rokov existencie Izraela, nespočíva v snahe tohto odvážneho, obkľúčeného, ohrozovaného a predsa hrdého štátu, ale skôr v samotnej podstate jeho protivníkov. Niektorí z nás si ešte pamätajú, keď Izrael ešte neexistoval, no už vtedy sa kritizovala myšlienka jeho vytvorenia. Izrael sa odsúdzoval, ako krajina, ktorá by nemala existovať, že to nie je v princípe skutočná krajina. Ostatné zločinné štáty, ako severná Kórea sa odsudzujú a kritizujú, ale nikto sa nespytuje na legitímnosť tej krajiny kvôli jej správaniu sa.

Tí, čo sa snažia pochopiť chovanie Izraela a postaviť to do perspektívy určitého historického kontextu, by si mali prečítať knihu od Michaela Burleigha Krv a Zbesilosť (kultúrna história terorizmu), v ktorej jeden agent z Mossadu hovorí, že po masakri na mníchovskej Olympiáde 11 izraelských športovcov: „Keď sme mali k dispozícii všetky informácie a cieľ bol prístupný a nastala vhodná chvíľa, tak sme to urobili. Podľa nášho názoru sme vytvárali výstrahu, prinútili sme ich, aby sa stiahli do ochranného krytu a aby proti nám neplánovali útočné akcie.“

Je tu teda výrazný rozdiel dnešnej stratégie NATA postupne odstraňovať vodcov Talibánu, pomocou lietajúcich bezpilótnych lietadiel v Afganistáne a Pakistáne? Budú sa novinári ako Siegman a Gardner spytovať na legitímnosť amerických akcií? Určite nie, toto urážanie je vyhradené len pre jednú krajinu – Izrael.

Andrew Roberts, Financial Times, Marec 2010

Preklad: Gabriel A. Levický

2517 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení



Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Články autora
Průzkum
U imigrantské kriminality pachatele radši zatajovat? V případě ubití francouzského řidiče MHD imigranty média striktně neuvádí, že šlo o imigranty. Váš názor?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď