"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

S kým máme tú česť: fanatici pred bránami, aj za nimi

Autor: Tomáš Zálešák | Publikováno: 9.7.2006 | Rubrika: Terorismus
Ilustrace

Skľučujúce je vedomie, že na svete žijú jednotlivci a skupiny, ktoré nad tebou a mnou pociťujú tak intenzívnu nevôľu, že ju neuspokojí žiadny kultivovaný spôsob polemiky, ba ani vedenie vojny v duchu bežných konvencií. Nedá nám na to zabudnúť toto búrlivé leto, ktoré sa neupokojilo ani po teroristickom útoku na Londýn.

Nechcú s nami viesť rozhovor ani čestne zápasiť. Chcú nás zabiť. Rozmýšľať nad tým, kde sme sami urobili chybu, sa dá vždy; slušný človek má voči gaunerovi taktickú nevýhodu v tom, že vždy začína uvažovať práve takto a najskôr ráta do desať, než mu po dá rytiersky päsťou do brady. Ale v konfrontácii s fanatikmi a teroristami sebaspytovanie, akokoľvek ušľachtilé, spravidla nevedie k odhaleniu priamej, uchopiteľnej zodpovednosti, ani nám nevysvetlí tú čudnú zlovestnú vehemenciu – zlovestnejšiu, než bežná zúrivosť a nenávisť, zlovestnejšiu, než urážka alebo vražda v afekte, zlovestnejšiu dokonca než úkladná vražda vykonaná zo sebeckých pohnútok.

Zloba takého Usamu bin Ládina a jeho učeníkov je zbožne uhladená, má úsmev duševne vyrovnaného človeka, nekričí, neháda sa, nie je fanfarónsky nadutá, nepoužíva hrubé výrazy, netára do vetra. Keď nám takýto vrahúň vysvetľuje s pedagogickým úsmevom a mníšsky jemným pohybom ruky, že nás mieni pobiť ako ošípané, myslí to úprimne. Plní sľuby, jeho zloba je obetavá, umytá, naleštená a antiseptická. Samozrejme, že aj zárobkovo zdatná, tento typ vraha spravidla nebýva povaľač. Keď ho našinec vidí rečniť na obrazovke, prisahal by, že cíti dezodorant. V okolí býva známy ako tichý, slušný, milujúci člen rodiny, poctivý pracovník, vzorný sused, ktorý nemá problémy s policajtmi a nenadáva úradníkom. Povedané s objektivitou spoločenských vied: vrahúň je naplno socializovaný, často – a zámerne – lepšie, než ľudia v jeho okolí. Preto je ťažké ho odhaliť skôr, než odpáli nálož. Následky jeho činov sú hnusné, ale jeho rúcho je naďalej vzorne biele.

S kým to máme vlastne do činenia? S islamom? Ľutujem, ale táto odpoveď smeruje mimo a zároveň je tak široká, že nám neposkytuje nijaké poučenie ani návod k činnosti. Ak je nepriateľom 900 miliónov moslimov, sám dnešný pojem „vojny proti terorizmu“ sa stáva absurdným, jej dnes vymedzená stratégia a taktika strácajú okamžite zmysel.

Našťastie, existujú aj presnejšie odpovede. Isteže, fanatizmus je fenomén, ktorý je dnes najviditeľnejší a najpočetnejšie prítomný v islamskom prostredí. Áno, islam má „krvavé hranice“ a to nielen geografické. Áno, islam je náboženstvo, ktoré založil ozbrojený prorok a jeho dejiny sú plné vojen. Rozlišujme však presne: naozaj ide o „islam,“ alebo skôr o aktuálny stav frustrovanej a zaostávajúcej, hoci kedysi triumfujúcej civilizácie? Spoločnosť, v ktorej fanatizmus nachádza tak úrodnú pôdu, je chorá. To treba povedať natvrdo – aj moslimom, v ich vlastnom záujme. Ale to, že nejaká spoločnosť je aktuálne chorá, neznamená, že ostatné sú voči tej istej chorobe imúnne. Všetky „špecifická“, ktoré by sme pri štúdiu islamských reálií mohli objaviť nám nedajú dostatočnú odpoveď na podstatu a pôvod fanatizmu generujúceho teror, ani nemôžu zohľadniť fakt, že fanatik je tvor vyskytujúci sa naprieč rôznymi civilizáciami. Nehovoriac o tom, že ani vymenované „špecifická“ dokázateľne nie sú exkluzívnou vlastnosťou islamu, a to ani dovnútra ani navonok. Úprimne: málokto má tak bohatú historickú skúsenosť so sekulárnym fanatizmom ako Európania v 20. storočí.

Ak chceme hlbšie pochopiť, prečo sa niektorí ľudia správajú v mene vznešených káuz ako nebezpečné šelmy (a pripomínam, že aj šírenie islamu je vznešená kauza), musíme na chvíľu odhliadnuť od kultúrnych prostredí a štatistík, a pozrieť sa na fanatizmus ako na jav sui generis. Tento sa môže vyskytovať niekde častejšie, niekde zas menej často, niekde môže byť militantný, niekde menej. Niekde môže mať za sebou preukázateľnú masovú podporu a niekde táto podpora absentuje. To všetko je pravda a tieto informácie majú svoj význam. Môžu nám totiž prezradiť mnoho o stave určitého spoločenstva alebo nebodaj civilizačného okruhu. Trvám však na tom, že fanatik nie je len „nepriateľ pred bránami“ ale má svoje trójske kone, piate kolóny a zhubné zárodky medzi nami – v našej spoločnosti, kultúre, komunite, dokonca v duši každého z nás.

Štúdium je o to zaujímavejšie, že uvedený jav sa vyskytuje rôzne nielen v závislosti na mieste ale aj na čase. V čase sa môže meniť jeho intenzita, mení sa množstvo aktívnych stúpencov, ich konfesijná príslušnosť aj celková vonkajšia forma, akou sa fanatizmus prejavuje. Ak nerátame v súčasnosti triumfujúcich radikálnych islamistov, v tradične katolíckom Španielsku dnes nevyčíňa Torquemada, nanajvýš feministky, premiér Zapatero a political correctness. Kalvínova Ženeva je dnes pozoruhodne tolerantná, v puritánskom Novom Anglicku môžete s úspechom kandidovať na prezidenta za Demokratov. Vo Francúzsku sa dnes praví jakobíni vyskytujú poskromne, v Nemecku pri všetkých chybách nacizmus určite nie je na programe dňa, ba ani boľševici v Rusku už nemajú ten mladistvý rumenec.

To všetko neznamená, že fanatizmus z našej kultúry vymizol, platí však, že fanatikom sa možno stať na mnohé spôsoby. Rozhodne kvôli tomu nemusíme prestúpiť ani na islam, ani na akékoľvek svetové náboženstvo. Platí aj, že žiadnu náboženskú obec kvôli tomu nemusíte opustiť. Rovnako môžete zostať bez vyznania (hoci bojový ateizmus je istým druhom „konfesie“). Isteže, nie vždy a všade sa vám ako fanatikovi bude dariť rovnako, a verím aj tomu, že niekde sa vám nebude dariť vôbec. Dobre vám tak, o tom však inokedy. V každom prípade je nanajvýš nevhodné začať naše skúmanie (a našu politiku) tým, že plošne obviníme nejakú „civilizačnú oblasť“ a ostatné rovnako plošne vynecháme. Aj z dejín kresťanstva by sme sa mohli poučiť o tom, ako si príslušníci znepriatelených vierovyznaní, denominácií a siekt navzájom nadávali do fanatikov.

O fanatizme sa napísalo dosť, poznáme viacero opisov a definícií, viac či menej uspokojivých, aj vysoko kvalitných. Psychiatria a psychológia môže použiť svoju terminológiu a nástroje, vrátane terapeutických. Zdá sa však, že nestačia na komplexnosť daného javu. Nie je to iba preto, že fanatici sú rôzni. Nie všetci napr. majú vodcovské ambície, existujú fanatici „tvrdí“ aj „mäkkí“, panovační aj submisívni, hlasní aj tichí, žoviálni aj zachmúrení, aktivistickí aj utiahnuto pasívni, osamelí aj masovo združovaní. Háčik je v tom, že hoci fanatik môže niekedy vykazovať znaky duševnej poruchy, v iných prípadoch táto absentuje. Inými slovami: fanatizmus asi nie je choroba, na ktorej diagnostiku a liečbu postačujú dnešné terapeutické nástroje. Znepokojivou skutočnosťou, ktorá by mala viesť súčasnú psychológiu k hlbšej reflexii je už napr. to, že podľa mnohých zistení teroristi nevykazujú žiadny jednotný osobnostný typ. Jednako možno povedať, že fanatizmus je akousi poruchou ľudskej mysle a konania. Je pravdepodobné, že povahu tejto poruchy musíme hľadať hlbšie v komplexnej štruktúre ľudského vnímania reality, ktorá pokrýva širšiu (či viac–rozmernú) „mapu“, než je súčasný vedecký obraz človeka, ktorý čosi dlhuje pozitivistickej tradícii.

Tu nám môže prísť na pomoc filozofia a, čuduj sa svete, aj politická filozofia. „Kúzlo extrému“, ktorému fanatik prepadá a prípadne ho ďalej šíri, je okrem iného kľúčovým námetom celého diela Erica Voegelina, ktorý vznik extrému v myslení a konaní situuje do komplexnej štruktúry ľudského vnímania v jeho prieniku s realitou. Dovolím si to povedať vlastnými slovami: fanatizmus nie je pochopiteľný v oblasti empirických faktov, prírodných skutočností, ale v špecificky ľudskom svete, ktorý býva empirickými metódami dekonštruovaný a odosobnený. Extrémista (fanatik, totalitár) sa javí ako človek, ktorý sa odcudzil realite, avšak v inom zmysle slova, než je ten marxistický. Je to človek, ktorý odmieta prijímať skutočnosť, podmienky života v ich komplexnosti a tým vlastne „zapredáva svoju dušu“. Vytrháva jednotlivé fakty, normy, či hodnoty z celkového obrazu sveta a povyšuje ich na absolútny princíp. Delí svet na nezmieriteľné zoskupenia, pričom seba pokladá za stelesnenú pravdu a svetlo, kým ostatných za zlo a temno. Takéto manichejské delenie má čosi spoločné s podstatou náboženskej herézy a Voegelin nie náhodou hovorí o gnostickej štruktúre totalitných ideológií. Uvedený absolútny princíp má spravidla podobu nejakého ideálu, ktorému sa fanatik oddá tak slepo a vášnivo, že nie je schopný tolerovať žiadny kompromis či nedokonalosť. Fanatik si kreslí pokrivený obraz sveta a vytvára fiktívne, neraz pseudovedecké „snové príbehy“, ktorými odôvodňuje svoje konanie. Takýmto „snovým príbehom“ môže byť komunistická filozofia dejín hlásajúca nevyhnutný príchod beztriednej spoločnosti, alebo radikálne islamistická verzia dejín, ktorá manipuluje s predstavou globálneho spriahania „križiakov“ a „sionistov“ proti zbožným moslimom. Príkladov je samozrejme nespočetne viac. To, že „tikajúca“ bomba fanatizmu vybuchne v jednotlivcovi alebo komunite, má akiste aj svoj sociálny, politický, ekonomický, či psychologický kontext. Ale sociálno – akokoľvek odôvodnené reformné programy, psychoterapia, alebo akokoľvek spravodlivá vojna proti teroristom, to všetko sú skôr nástroje postihujúce symptómy, hoci nepopieram, že to môžu byť nástroje potrebné a za určitých okolností aj úspešné. Ak máme pochopiť extrém v jeho podstate, a v jeho podstate mu aj čeliť, bude treba obnoviť náš prístup ku skutočnosti v širšom zmysle, čo pre Voegelina znamená stručne: pochopiť zmysel nedokonalosti imanentného („tohto“) sveta a teda aj nás, alebo tiež: akceptovať podmienky života a akceptovať ľudí aj s ich nedostatkami a odlišnosťami.

Pre filozofiu a v záujme obnovenia dôstojnosti politickej vedy z toho vyplýva konkrétna úloha: zbaviť sa toho, čo autor nazýva „pozitivistická deformácia“ (redukujúca ľudskú podstatu na čiastkové fenomény) a vytvoriť nový systém filozofickej antropológie. Ak lepšie pochopíme, čo je človek, pochopíme lepšie aj jeho deformácie, a tým ich budeme vedieť lepšie rozpoznávať a prekonávať.

Voegelinova fascinujúca a obsiahla práca ešte čaká na svoje skutočne kritické zhodnotenie. Zdá sa však, že nás vedie správnym smerom, v ktorom sa autor zhoduje s mnohými inými. Poznanie zmyslu nedokonalosti neznamená rezignáciu a v žiadnom prípade nejaký „hodnotový relativizmus“. Naopak, dáva nám tú pravú odvahu a schopnosť nedokonalosť každodenne prekonávať. Vľúdnosť k ľuďom, múdry rešpekt k inštitúciám a tradícii, keď treba, boj proti konkrétnej nespravodlivosti, ale aj vzájomné odpúšťanie pochybení – to ešte nie je spása. Je to však dobré východisko, je to skromná a pokorná zbožnosť, ktorá je opakom akéhokoľvek fanatizmu. Ak chce niekto toto východisko označiť ako „konzervatívne“, nenamietam.

Na záver však varovanie, ktoré musím povedať tvrdo. Bigotnosť nie je cnosť. Za žiadnych okolností a pod žiadnou zástavou. Isteže, morálna tuposť a nezáujem nie je alternatívou ani liekom proti fanatizmu. Zbožný človek však vie, že cestu k lepšiemu svetu nemožno zobrať skratkou. A vie aj, že zúfalstvo, ktoré môže viesť k radikalizmu v rámci tohto sveta, je hriech. Fanatik nie je zbožný. Je len bohorovne spupný, hoci to popiera. Všetci sme hriešni. Aj svätí muži a ženy kolísajú a padajú. Aj oni neraz prepadávajú „kúzlu extrému“. Príklady ich životov však nespočívajú v týchto pádoch, ale v láske, ktorá prikrýva množstvo hriechov. Ani fundamentalistická či nacionalistická ideologizácia kresťanstva, či hlúpy a neodôvodnený triumfalizmus, ani zvetralý teologický „liberalizmus“, ktorý takisto redukuje evanjelium na politický program a cirkev na sociálno-prospešnú inštitúciu, nie sú cesty, na ktoré je radno sa vydať. Obe sú zvodne široké a vedú do záhuby. Pretože pod pláštikom zbožnosti vkladajú nádej do človeka a ľudského diela. A ako prezieravo varoval aj Ján Kalvín (hoci podozrivý z fanatických sklonov), ak sa pozeráš iba na seba, zatratenie je isté.

Odvaha, s ktorou by sme mali pristupovať k svetu, nemá nič spoločné s odvahou samovražedného atentátnika. Ak Boh naozaj kládol základy nášho nedokonalého sveta a ak ho aj po páde milostivo udržiava a šetrí, vedel veľmi dobre, prečo to urobil práve takto. Nepotreboval pri tom za poradcov fanatikov a ideologických tárajov. Aj my by sme sa bez nich mali zaobísť.

Převzato z dvouměsíčníku Don Quichotte (konzervatívny hlas z Trnavy), č. 3 August/2005

www.donquichotte.sk

2354 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

Eurabia.cz

Muslimové ve Skotsku usiluji zákeřný způsobem o zrušeni zákazu ženské obřízkyNěmecka vláda utratila zhruba 125 milionu korun, aby zaměstnala dva syrské uprchlíky ... Miliardový byznys s ilegální imigrací a uprchlíky. Reportáž italské TV ukazuje pravdu o migraciVzdělání ve Švédsku rapidně upadá. Například mnozí švédští policisté neumějí psát Přednáška Lhoťana o rozdílech mezi křesťanstvím a islámem v beskydských Starých Hamrech - Gruňi

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

euPortal.cz

Řádění norského sociálního úřadu Barnevernet. Doslova krade lidem děti pod různými nesmyslnými záminkami typu, že děcko dostalo na zadek a podobněVědci přišli na to, že ti, kteří uprchlíky nechtějí, nejsou xenofobové, ale svědomití a pečliví lidé používající rozum. Emoční centra, a tedy ani strach, se totiž v postojích odmítačů nezapojují

FreeGlobe.cz

Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)Špiclovali Židi Trumpa a nasadili na něj odposlechy?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Odstranění pomníku maršála Koněva z náměstí Interbrigády je vítězstvím fašizmu v naší zemiLubomír Zaorálek, jedna z nejchmurnějších postav ČSSD, kterého v době jeho ministrování zahraničních věcí nazval lid oranžovým Schwarzenbergem...

ParlamentniListy.cz

Odporné. Vy maloměšťáci... Zdeněk Zbořil ke konci kauzy Čapí hnízdo: Je to plán Putina!„Zeman umře?“ Sranda z Babiše a Soukupa: To jste si předplatili na ČT. Nový pořad
Články autora
Průzkum
Volte s Němci! V Německu začínají 1. září volby do zemských parlamentů-sněmů. Obávaným looserem je merkelovská CDU a favoritem protiimigrační AfD. Koho byste volili Vy?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď