"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Counter Jihad Brussels 2007: Správa o islamizácii krajiny - Dánsko

Autor: Lars Hedegaardi | Publikováno: 27.2.2008 | Rubrika: Evropa
Ilustrace

Nemám žiaľ momentálne dostatok priestoru, aby som podrobne rozoberal situáciu v Dánsku. Podrobnejšie informácie a analýzy posledných udalostí v našej krajine nájdete v dvoch ďalších článkoch. (1)

Môj príhovor pozostáva z dvoch častí. Po krátkej správe o dôležitom vývoji niektorých záležitostí v Dánsku, by som chcel uviesť závery všeobecnejšej a strategickej závažnosti.

Všetkým nám je už jasné, že dánska komiksová kríza, ktorá prepukla niekoľko mesiacov po publikovaní Mohamedových obrázkov v Jyllands Posten 30. septembra 2005, bola spustená zámerne s cieľom overiť si, či je Dánsko dostatočne zrelé na to, aby bolo anektované, v zmysle, či by Dáni boli ochotní skloniť sa pred šaríjou a uspokojiť sa s postavením "dhimmies". (dhimmies = príslušníci nemoslimských menejcenných / podrobených / podriadených etník - pozn. prekl.)

Bernard Lewis ide vo svojich úvahách ešte ďalej, a to, že rozsudkami smrti nad autormi a vydavateľmi karikatúr islámistickí stratégovia už vlastne Dánsko považujú za súčasť

Dar al-Islamu, kde sa aplikuje šaríja.

Ďalší výskum ukázal, že je rovnako zjavné, že hlavnými iniciátormi problémov typu zapaľovania ambasád a zástav, násilných demonštrácií, vyhrážok smrťou a bojkotov, boli islamské štáty v spolupráci s Moslimským bratstvom.

Nerád by som sa venoval špekuláciám, prečo vodcovia ummy považujú práve Dánsko sa slabé miesto, zrelé na ovládnutie. Možno, že hľadajú vhodné miesto na odštartovanie svojho globálneho rozmachu a rozhodli sa, že by to mohlo byť práve tak dobre Dánsko, pretože sa v pravý čas prezentuje samo ako cieľ.

Nedávno sa celá komédia zopakovala v súvislosti s publikáciou švédskeho umelca Larsa Vilksa, obsahujúcou obrázok proroka (pričom nie je uvedené, že by sa jednalo o Mohameda) ako psa v kolobehu premávky. Objavili sa rovnaké hrozby zabitia, aj keď pouličné demonštrácie neboli také zúrivé a tak dobre organizované, ako v prípade Dánska.

Švédska skúsenosť vrhá zaujímavé svetlo na dánsky prípad. Dánskeho premiéra Andersa Fogha Rasmussena všade ohovárali a obviňovali za to, že sa odmietol stretnúť s veľvyslancami moslimských štátov, ktorí ho chceli poučovať, aký tón má zvoliť pri tlačovke a požadovali od neho oficiálne ospravedlnenie. Rasmussenovu neochotu stretnúť sa s moslimskými emisármi označovali dánski obhajcovia imámov za pravú príčinu následných problémov. Keby bol býval premiér súhlasil a vypočul si oprávnené sťažnosti príslušných veľvyslancov, veci by sa vraj nikdy neboli vymkli spod kontroly.

Teda k veci - švédsky premiér (na rozdiel od dánskeho) prijal delegáciu moslimských veľvyslancov, aby s nimi prediskutoval výsostne vnútorné švédske záležitosti a výsledok bol úplne rovnaký, ako u jeho dánskeho kolegu - vyhrážanie smrťou.

Odmietnutie dánskeho premiéra vysloviť formálne ospravedlnenie krajinám, ktoré neumožňujú slobodu prejavu, za činnosti, ktoré sú v zmysle dánskeho právneho poriadku úplne legitímne, by sa mohlo považovať za dôkaz, že sa Dánsko nevzdá. Celkový obraz je však zmiešaný.

Skúmaním väčšiny príslušníkov dánskej elity - spisovateľov, novinárov, akademikov, evanjelickej cirkvi a niektorých politických strán - najmä ľavicových - zisťujeme, že sú viac než ochotní ospravedlniť sa a verejne zatratiť Jyllands Posten za využívanie slobody slova tak, ako to nikdy nebolo myslené - t.j. na vyvolanie nepokojov medzi moslimami. Tieto elity síce na jednej strane vyzdvihujú slobodu slova, ale na druhej strane sú až priveľmi ochotné akceptovať obmedzenie jej využitia, ktoré vymedzujú samozvaní “hovorcovia 1,6 miliardy moslimov".

Zo všetkého najviac znepokojivá bola skutočnosť, že predstavitelia Dánskej bezpečnostnej polície, známej ako PET, reagovali na dobre zohratý úder proti dánskym záujmom doma aj v zahraničí velebením upokojujúceho a benevolentného vplyvu dánskych imámov a deklarovaním svojej snahy spolupracovať s nimi v budúcnosti ešte užšie. Pritom sú to tí istí ľudia, ktorí stáli u zrodu problémov tým, že že cestovali po krajinách Stredného Východu a ukazovali aj obrázky, ktoré nikdy neboli v žiadnych dánskych novinách zverejnené, vrátane fotografie, o ktorej tvrdili, že má predstavovať Mohameda ako prasa. Pritom sa jednalo o fotografiu človeka, ktorý sa zúčastnil na súťaži o prasací kvikot vo Francúzsku.

Najdôležitejším výsledkom "Mohamedovej" aféry , ktorá je nepochybne najzávažnejšou krízou zahraničnej politiky Dánska od roku 1945, bola skutočnosť, že väčšina prostých ľudí stála pevne na pozíciách slobody slova. Niekoľko následných talk-show potvrdilo, že napriek určitého poklesu podpory Jyllands Posten a práva na zosmiešňovanie a urážku náboženstva, ešte stále je tu väčšina Dánov, ktorí tvrdo zastávajú naše staré slobody. Ocitli sme sa tak zoči-voči zaujímavej situácii: tí, ktorí si zarábajú na živobytie písaním, sú viac než ochotní zostať za plotom, postaveným predstaviteľmi moci, pričom teenagerov - homosexuálov verejne bičujú a vešajú, zatiaľ čo prostí ľudia bránia slobodu slova, ktorú profesionáli, ako sa zdá, príliš nevyužívajú.

Je to práve odpor jednoduchých ľudí, ktorý robí Dánsko tak pozoruhodným medzi mnohými jeho susedmi.

Populárna podpora slobody je takisto faktorom, ktorý podporuje našu vládu podnikať kroky, pre ktoré sa iné vlády snažia nájsť druhé alternatívy. Je to aj príklad Ayaan Hirsi Ali, ktorej Holandsko odmietlo ochranu počas jej azylu v USA. Na základe tohto prípadu ponúkol zástupca primátora Odense, pán Alex Ahrendtsen zo silne pravicovej Dánskej ľudovej strany, tejto čiernej Somálskej žene útocisko v jeho meste. Keď ľavicovo socialistický Unity List, orientovaný na krajiny tretieho sveta, nazval tento skutok "nechutným" a dánska PEN vyhlásila, že slečna Ali žiadnu ochranu nepotrebuje, ba dokonca nie je ani spisovateľkou, rozšíril minister kultúry Brian Mikkelsen (konzervatívny) jej oficiálne pozvanie v mene celej vlády a vyhlásil, že uhradí všetky výdavky, spojené s jej ochranou. Aby bolo stanovisko vlády jasné, premiér Rasmussen následne kritizoval holandskú vládu za to, že sa zbavila nešťastnej slečny Ali.

Dánsko bolo tou krajinou, ktorá zvolala zhromaždenie solidarity s Larsom Vilksom, ktoré vo Švédsku nikto ani lšen nenavrhol. Masa ľudí, ktorých pozvala Spoločnosť pre slobodu tlače, 2. októbra v Kodani demonštrovala svoju úctu voči statočnému umelcovi. Medzi úcastníkmi boli také esá, ako napr. kultúrny vydavateľ Flemming Rose a karikaturista Kurt Westergaard, známy z aféry okolo Mohameda, "kultúrny moslim" a politik Naser Khader a nedávno dezignovaná ministerka pre sociálne veci Karen Jespersen (liberálna). O iniciatíve široko informovala dánska tlač a bola vo všeobecnosti kladne prijatá.

V druhej časti môjho príspevku by som rád poukázal na ďalší problém všeobecného významu, ktorý identifikuje naše najdôležitejšie úlohy v bezprostrednej budúcnosti.

Nepochybne musíme pokračovať v zhromažďovaní informácií o konkrétnych aktivitách našich oponentov po celom svete. Nedomnievam sa však, že by nám jednoduché zhromažďovanie informácií niečo podstatné prinieslo. Viac-menej je nám známe, aký je cieľ operatívcov ummy a ako realizujú svoje plány systematického podkopávania spoločnosti Západu.

Teraz musíme íst ďalej a na základe zhromaždených údajov rozosievať myšlienky aktívneho odporu. Dlhodobo už čelíme rozhodnej ofenzíve, ktorej cieľom je naša porážka, prípadne ovládnutie do situácie dhimmies v rámci rozšíreného (veľkého) Dar al-Islámu.

Aby sme sa mohli začať brániť proti tejto forme džihádu - čo sme dosiaľ vôbec nerobili - potrebujeme neustále aktualizované analýzy islamistickej stratégie a taktiky. Musíme ich analyzovať bez emócií, ako objektívne vojenské problémy presne tak, ako sa každý generálny štáb pokúša analyzovať manévre nepriateľa na bojovom poli. Môžme si byť istí, že nás starostlivo pozoruje útocník, ktorý má dobrú a často veľmi presnú predstavu o tom, aké zbrane má na nás v ktorom okamžiku použiť.

Džihád nemusí byť nutne synonymom aktívneho vojnového stavu, alebo teroristického útoku. Džihád zahrnuje celú paletu útocných nástrojov, vrátane psychologických, ekonomických, demografických, politických, kultúrnych, intelektuálnych, sociálnych, kriminálnych aj násilných. Pokiaľ nezačneme analyzovať svet a vzťahy síl tak, ako to robia naši útocníci, nikdy nebudeme v obraze. V podstate väčšina našich vodcov vôbec nechápe, že sme napádaní - čo je pre každú dobyvateľskú armádu ideálna situácia, najmä ak s ňou západní vojenskí teoretici vôbec nepočítali.

Naši vodcovia pokračujú v hľadaní teroristov v kope sena - čo ba aj mali - ale to je asi tak všetko. Tým umožňujú nepriateľovi, aby realizoval svoje kľúčové operácie bez toho, že by ho vôbec zbadali. Britský teoretik vojenskej stratégie B. H. Liddel Hart hovorí o "nepriamom prístupe" a umma je v tejto disciplíne majstrom, a to už 1400 rokov.

Teror, násilné vzbury a hromadné masakry budú nepochybne hrať rozhodujúcu úlohu v konečnej fáze nášho podrobenia, ale použijú ich vo veľkom meradle len a výhradne vtedy, keď naša vôľa a schopnosť odporu už bude podlomená ostatnými - "mierovými" - prostriedkami.

Naše tri hlavé úlohy môžme predstaviť nasledovne:

1. Musíme definovať kto sme "my" , ktorých sa umma snaží podrobiť, a ktorí sa preto musia brániť. Toto musíme definovať presne, aby sme mohli identifikovať našich potenciálnych spojencov.

Jasné je, že sa nemôžme definovať ako "bieli", "Európania", "západniari", "kresťania", "ľudia s grécko-románskymi, alebo židovsko-kresťanskými základmi" a pod. V našich kruhoch sú ľudia, ktorí zodpovedajú týmto definíciám, určite v prevahe, ale máme aj ďalších priateľov, ktorí týmto nálepkám nezodpovedajú.

Obecnou charakteristikou všetkých, ktorí odmietli prijať okovy islamu je skutočnosť, že sú odhodlaní zachovávať svoje slobody, alebo ich znovu získavať, ak by boli stratené. O čosi lepšie ich môžme charakterizovať ako kolektív.

Čo teda bude predstavovať stan, pod ktorým by sa mali zhromažďovať bojovníci odporu? Rozhodne by to nemalo byť "belošstvo" , "europanstvo" , etnickosť, alebo dokonca kresťanstvo - aj keď presvedčení kresťania budú určite hrať kľúčovú úlohu v našej protiofenzíve.

Naším najpravdepodobnejším jednotiacim prvkom bude prebudený nacionálny zmysel, ktorý predstavuje koncepciu oveľa širšieho dosahu, než ktorákoľvek z vyššie uvedených definícií. Budeme sa teda brániť ako aliancia rovnako zmýšľajúcich národov, ako sa to už stalo mnohokrát predtým.

2. V prípade možnej varianty, pri ktorej časť Európy - a možno aj časti ďalších západných krajín, ako USA, Kanada a Austrália - budú stratené v prospech paralelných spoločností mimo našej politickej a právnej kontroly, prinajmenšom dočasne, musíme si definovať pre našu obrannú stratégiu dosiahnuteľné ciele.

Zjavne voličom v demokratických krajinách nebude stačiť, aby si zvolili nové vlády, aj keď sa tieto zaviažu, že zastavia prenikanie členov ummy, alebo sa postavia na odpor islamizácii našich krajín. Mnohé z našich inštitúcií už totiž boli podkopané do takej miery, že sa vlastne stali baštami našich nepriateľov. Ťažko by sme hľadali vládu, ktorá aj s tými najlepšími úmyslami dokáže čeliť tomuto zhubnému vplyvu, ak nejestvuje súčasný nezávislý a rozhodný odpor občanov.

V dlhodobom ponímaní opäť zaváži jednoduchý občan a schopnosť občianskej spoločnosti organizovať sa.

Dhimmifikácia už postihla mnohé naše univerzity a v niektorých oblastiach dokonca aj základné školy, súdy, verejnú administratívu, rozsiahle oblasti spravodajských médií, medzinárodné organizácie, ako je OSN a EÚ, značný počet významných nadnárodných nevládnych organizácií pod záštitou OSN, odborové organizácie, ženské hnutia a v narastajúcej miere veľké banky a korporácie, do ktorých prenikol kapitál ummy.

Čo by sme si teda mali v tejto situácii, ktorá sa bude nutne postupne zhoršovať, stanoviť ako krátkodobé, stredné a dlhodobé ciele?

Musíme si uvedomiť, že nebude už asi možné zachovať slobodu vo všetkých národnostných oblastiach, a že budeme nútení sa vzdať tejto kontroly nad niektorými z nich.

3. Musíme vypracovať stratégiu, ktorá nám umožní dosiahnuť naše ciele. To znamená, že musíme vypracovať rozsiahlu a hlbokú stratégiu, rovnocennú islamskej. Táto stratégia musí vziať do úvahy skutočnosť, že určitá časť našej verejnosti a súkromných inštitúcií sa môže prikloniť na stranu našich nepriateľov, ak ich neprinútime postaviť sa po našom boku.

Pre úspešnú obrannú stratégiu môže byť nutné vytvoriť paralelné inštitúcie pod našou kontrolou. Ich existenciu budú sprevádzať prejavy občianskej neposlušnosti voči oficiálnym úradom, ktoré by boli už dhimmifikované. V obsadených krajinách je to bežný jav.

Nepochybne budeme profitovať zo štúdia aktivít európskeho hnutia odporu počas II. svetovej vojny, aj keď naša súčasná situácia je - aspoň v dlhodobom pohľade - oveľa hrozivejšia.

 

Brusel, 18.10.2007

Tento text sa miestami líši od prejavu v Bruseli

poznámky

1 Lars Hedegaard: "Rast islamu v Dánsku a budúcnosť sekularizmu" vyd. Kurt Almqvist; The Secular State and Islam in Europe: Perspectives from the Engelsberg Seminar 2006, Stockholm (nadácia Axela a Margaret Johnson) 2007 Lars Hedegaard: "Komiksový džihád a nástup paralelných spoločností" - bude publikované v holandštine. 

 

z angličtiny pro Eurabia.cz přeložila - EC -

4482 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také
Výklad Koránu

Základy islámu a jejich výklad

Stručný životopis zakladatele islámu

Islám a terorismus

Súmrak európskej civilizácie - Barbari sa zmocňujú Európy
Islám live
Sledujte nás na Youtube
Články autora
Průzkum
Má EU diktátorské tendence? Po politkorektní snaze Evropské komise o vytěsnění Vánoc, ji papež upozornil na fašistické, komunistické a vůbec diktátorské tendence. Má EU diktátorské tendence?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď
Doporučujeme
Český obránce Vídně proti Turkům roku 1683