"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Európa má pred sebou tvrdú voľbu

Autor: Daniel Pipes | Publikováno: 25.12.2007 | Rubrika: Evropa
Ilustrace

Dlhodobé vzťahy Európy ku svojej – objemom narastajúcej moslimskej menšine, ktoré predstavujú najkritickejší problém kontinentu, sa budú uberať ďalej jednou z troch ciest: harmonickou integráciou, vyhostením moslimov, alebo prevzatím moci moslimami. Ktorý z týchto scenárov sa najpravdepodobnejšie uskutoční?

Budúcnosť Európy má obrovskú dôležitosť, a to nielen pre svojich občanov. V priebehu pol storočia, od roku 1450 do roku 1950 pohlo týchto 7 percent celosvetovej zemskej rozlohy svetovou históriou, jej kreativita a energia vytvorili modernitu. Región mohol stratiť svoju rozhodujúcu pozíciu už pred šesťdesiatimi rokmi, ale zostáva životne dôležitým v ekonomickej, politickej a intelektuálnej oblasti. Cesta, ktorou sa bude ďalej uberať, bude mať preto obrovské následky pre celý zbytok ľudstva, a špeciálne pre jeho dcérske krajiny, ako sú Spojené štáty, ktoré historicky považovali Európu za zdroj ideí, ľudstva a tovarov.

Nasleduje vyhodnotenie pravdepodobnosti každého z uvedených scenárov.

I. Vláda moslimov

Už nebohá Oriana Fallaci zistila, že v priebehu času „sa Európa stáva stále viac a viac provinciou Islamu, kolóniou islamu.“ Historik Bat Ye´or nazval túto kolóniu „Eurábiou“. Walter Laqueur vo svojej už čoskoro vydanej knihe Last Days of Europe (Posledné dni Európy) predpovedá, že Európa, taká, akú ju poznáme, sa bude nútená zmeniť. Mark Steyn v America Alone: The End of the World as We Know It, (Amerika osamotená: Koniec sveta, aký poznáme), ide ešte ďalej a tvrdí, že veľká časť západného sveta „neprežije dvadsiate prvé storočie a značná časť z neho sa dokonca stratí ešte v priebehu nášho života, a týka sa to mnohých, ak nie dokonca väčšiny Európskych štátov.“ Tri faktory – viera, demografia a zmysel pre kultúrne dedičstvo predstavujú argumenty pre to, že Európa bude islamizovaná.

Viera: V Európe má prevahu extrémny sekularizmus, najmä medzi elitami. Ide to až tak ďaleko, že veriaci kresťania (ako napríklad George W. Bush) sú považovaní za mentálne nevyrovnaných a neschopných na to, aby zastávali verejnú funkciu. V roku 2005 odmietli menovať do funkcie komisára talianskej Európskej únie, vynikajúceho talianskeho politika a veriaceho katolíka Rocca Buttiglioneho kvôli jeho názorom na otázky, ako je homosexualita. Etablovaný sekularizmus znamená tiež prázdne kostoly: Výskumní pracovníci odhadujú, že v Londýne navštevuje v piatok mešity väčšina moslimov, omnoho viac ako kresťanov navštevujúcich kostoly v nedeľu. A to napriek tomu, že mesto je domovom približne sedemkrát viac rodených kresťanov než moslimov. Spolu s tým, ako kresťanstvo uvädá, sa islam začína hlásiť: Princ Charles je príkladom fascinácie mnohých Európanov islamom. V budúcej Európe by mohlo byť mnoho konverzií, tak ako to mal povedať G. K. Chesterton: „Keď ľudia prestanú veriť v Boha, potom nie že by neverili v nič, veria v niečo iné.“

Európsky sekularizmus formuje diskusiu takým spôsobom, ktorý je pre Američanov úplne neznámy. Bývalý viceprezident JihadWatch.org Hugh Fitzgerald ilustruje jednu z dimenzií tohto rozdielu:

Najpamätihodnejšie prejavy amerických prezidentov takmer vždy obsahovali známe biblické výroky. ... Tento zdroj rétorickej sily sa preukázal vo februári (2003) keď vybuchol raketoplán Kolumbia. Keby to nebola americká, ale francúzska vesmírna loď, ktorá vybuchla, a keby tento prejav prednášal Jacques Chirac, je celkom dobre možné, že by mohol použiť fakt, že tam bolo sedem astronautov, a navodiť tak obraz plejády tých, ktorí boli prvý raz menovaní už v pohanskom staroveku. Americký prezident začal i skončil slávnostnú štátnu ceremóniu biblickou hebrejčinou, čiže to urobil iným spôsobom. Prevzal text z Izaiáša 40, 26, plynulo prešiel od spojenia zázraku a bázne k nebeským zástupom, ktoré vytvoril Stvoriteľ a k úteche za pozemskú stratu posádky.

Živá viera moslimov sprevádzaná vnímavosťou pre džihád a islamskú nadradenosť sa už snáď ani nemôže viac odlišovať od upadajúceho európskeho kresťanstva. Tento kontrast vedie mnohých moslimov k tomu, aby Európu považovali za kontinent, ktorý je zrelý na získanie a dominanciu. Výsledkom je obludná nadradenosť, ako to vidíme vo výroku Omara Bakri Mohammeda: „Chcem, aby sa Veľká Británia stala islamským štátom. Chcem vidieť viať zástavy islamu na Downing Street 10.“ Alebo predpoveď belgického imáma: Už čoskoro prevezmeme moc v tejto krajine. Tí, ktorí nás teraz kritizujú, to budú ľutovať. Budú nám musieť slúžiť. Pripravte sa, pretože hodina sa blíži."[1]

Obyvateľstvo: Rovnako aj demografický kolaps poukazuje na to, že Európa bude islamizovaná. Celková miera pôrodnosti v Európe je dnes 1,4 na jednu ženu, zatiaľ čo udržanie populácie si vyžaduje o niečo viac ako 2 deti na jeden pár, respektíve 2,1 na jednu ženu. Existujúca miera predstavuje len dve tretiny tej potrebnej, jedna tretina žiadúcej populácie sa jednoducho nenarodila.

Na zabezpečenie toho, aby sme sa vyhli poklesu objemu populácie, spolu so všetkými žalostnými vecami, ktoré so sebou prináša – a špeciálne nedostatku pracovníkov, ktorí by financovali štedrý dôchodkový plán – potrebuje Európa imigrantov – a to mnohých. Táto importovaná tretina populácie inklinuje k tomu byť moslimská. Čiastočne preto, že moslimovia sú blízko – z Maroka do Španielska je to len trinásť kilometrov, a len pár sto kilometrov predstavuje vzdialenosť z Albánska alebo Líbye. A čiastočne kvôli koloniálnym zväzkom, ktoré spájajú Južnú Áziu s Veľkou Britániou alebo Maghrib s Francúzskom, ako aj kvôli násiliu, tyranii a chudobe, ktorá tak veľmi prevláda v dnešnom moslimskom svete, ktorý spôsobuje jednu vlnu emigrácie za druhou.

Vysokú fertilitu moslimov dopĺňa aj nedostatočne malý počet domácich kresťanov. A hoci aj miera pôrodnosti u moslimov klesá, zostáva signifikantne vyššia než je tomu u európskej domácej populácie. Nemožno pochybovať o tom, že vysoká miera pôrodnosti súvisí s predmodernými podmienkami, v ktorých žijú mnohé moslimské ženy v Európe. V Bruseli je už niekoľko rokov obľúbeným krstným menom pre novorodeného chlapca „Mohammed“ zatiaľ čo Amsterdam a Rotterdam sú na ceste k tomu, že sa do roka 2015 stanú prvými veľkými európskymi mestami s majoritnou moslimskou populáciou. Francúzsky analytik Michel Gurfinkiel predpokladá etnickú pouličnú vojnu v uliciach Francúzska, kde pomer proti sebe stojacich pôvodných domácich detí a detí imigrantov bude jedna ku jednej. Súčasné predpovede očakávajú moslimskú majoritu v ruskej armáde do roku 2015 a v celej krajine okolo roku 2050.

Zmysel pre dedičstvo: To, čo je často označované za európsku korektnosť, odráža skutočnosť, o ktorej ja verím, že predstavuje hlbší fenomén, konkrétne odcudzenie mnohých Európanov od svojej civilizácie, pocit, že ich historická kultúra nie je hodná toho, aby sa o ňu bojovalo alebo ju chránilo. Pokiaľ ide o túto skutočnosť, je zvláštne vidieť rozdiely v rámci Európy. Krajinou, ktorá je snáď najmenej náchylná takémuto odcudzeniu, je Francúzsko, kde ešte stále vládne tradičný nacionalizmus a Francúzi sú hrdí na svoju identitu. Krajinu s najvyššou mierou odcudzenia predstavuje Veľká Británia, čo symbolizuje aj žalostný vládny program „ICONS – A Portrait of England“ (ICONS – Obraz Anglicka), na základe ktorého sú len chabé nádeje na opätovné vznietenie patriotizmu, spájajúceho pôvodných Britov s ich „národnou sebaúctou“, rovnako, ako je málo pravdepodobné spojenie Winnie-the-Pooh (Macka Pu) a miniskukne.

Tieto rozdiely majú pre moslimských prisťahovalcov, ako vysvetľuje Aatish Taseer v časopise Prospect priame a nepríjemné následky.

Britskosť je tým najzákladnejším aspektom identity pre mnohých mladých Pakistancov. ... Ak budete očierňovať svoju vlastnú kultúru vystavíte sa riziku, že tí, čo prídu po vás, si budú hľadať miesto inde. Ak však pozeráme ďalej, pre mnohých Pakistancov druhej generácie je opustená kultúra Arabov omnoho príťažlivejšia ako britská alebo subkontinentálna kultúra. Po tom, ako boli tretíkrát zbavení pevného pocitu svojej identity, sa energizujúci, extra-nacionálny svetonázor radikálneho islamu stal dosiahnuteľnou identitou pre druhú generáciu Pakistancov.

Moslimovia – imigranti hlboko opovrhujú západnou civilizáciou, a špeciálne jej sexualitou (pornografia, rozvody, homosexualita). Nikde v Európe sa moslimovia neasimilizovali, zriedka sa uskutočňujú zmiešané sobáše. Jeden názorný príklad z Kanady: Matka smutne známeho potomstva rodiny Khadr, rodiny, ktorá bola ako prvá spájaná s terorizmom, sa v roku 2004 vrátila z Afganistanu a Pakistanu do Kanady s jedným zo svojich synov. Napriek tomu, že v Kanade hľadala útočisko, trvala ešte len pred mesiacom na tom, že vzdelávanie sponzorované skupinou al-Kájda je tým najlepším miestom, kde by mali byť jej deti. „Chceli by ste, aby som svoje dieťa vychovávala v Kanade, kde by sa vo veku 12 alebo 13 rokov stal závislým na drogách alebo mal homosexuálny vzťah? Bolo by to lepšie?“

(Je iróniou, že v uplynulých storočiach, ako to zdokumentoval historik Norman Daniel, kresťanskí Európania pozerali na moslimov a na ich mnohoženstvo a háremy ako presexualizované, a preto sa cítili morálne nadradení.)

Zhrnutie: tento prvý argument obhajuje názor, že Európa bude islamizovaná, potichu sa podriadi statusu dhimmi alebo konvertuje na islam, pretože jin Európy a jang moslimov sa tak výborne zhodujú: nízka a vysoká religiozita, nízka a vysoká fertilita, nízka a vysoká kultúrna sebadôvera.[2] Európa predstavuje otvorené dvere, ktorými dnu pochodujú moslimovia.

II. Vyhostenie moslimov

Alebo im zatvoríme dvere pred nosom? Americký žurnalista Ralph Peters prvý scenár odmieta: „Ani zdania, že by moslimovia získali moc nad Európu tým, že budú rodiť deti, európski moslimovia žijú na požičaný čas. ... vyhliadky na prevzatie Európy moslimami ... ignorujú históriu a európsku nevykoreniteľnú brutalitu.“ Namiesto toho predstavuje Európu ako miesto, kde sa perfekcionalizovala genocída a etnické čistky,“ a predpovedá, že moslimovia „budú šťastní, keď budú môcť byť deportovaní“ a nie zabití. Claire Berlinski v Menace in Europe: Why the Continent's Crisis Is America's, Too (Ohrozenie v Európe: Prečo je kontinentálna kríza zároveň aj krízou americkou?) implicitne argumentuje a poukazuje na to, že „prastaré konflikty a schémy ... sa teraz vynárajú z hmly európskej histórie,“ a môžu veľmi ľahko spustiť násilie.

Tento scenár predpokladá, že domorodí Európania – ktorí ešte stále tvoria 95 percent populácie kontinentu – sa jedného dňa prebudia a presadia sa. „Basta!“ povedia a opäť získajú svoj historický poriadok. Nie je to až natoľko vzdialené, trenie medzi Európanmi, menšie medzi elitami než medzi masami, nahlas protestuje proti zmenám, ktoré už začali. Ilustráciou takéhoto odmietania je zákon zakazujúci nosiť džiháb vo francúzskych školách, podráždenie vyvolané reštrikciami v používaní štátnych zástav a kresťanských symbolov, a trvaní na tom, aby sa na štátnych banketoch podávalo víno. Tento pohyb sa spontánne vyvinul v niekoľkých francúzskych mestách začiatkom roku 2006 až do podávania polievky z bravčového mäsa chudobným, čo úmyselne vylučuje moslimov.

Toto sú určite menej vážne otázky, ale v mnohých krajinách sa už objavili vzbúrené proti-imigrantské strany a začali nielen požadovať účinnú kontrolu hraníc, ale aj vyhostenie ilegálnych imigrantov. V Európe sa formuje nativistické hnutie skryté našim očiam. Akokoľvek skromne sme ho doteraz zaznamenávali, má obrovský potenciál. Strany, ktoré sú v opozícii proti imigrácii a islamu majú spravidla neofašistické pozadie ale v priebehu času preukazujú viac rešpektu, zbavujú sa svojho antisemitistického pôvodu a svojich pochybných ekonomických teórií, sústreďujú sa namiesto toho na otázky viery, demografie a identity a študujú islam a moslimov. British National Party (Britská národná strana) a belgická Vlaamse Belang predstavujú dva príklady takéhoto posunu k rešpektabilite, ktorá by jedného dňa mohla viesť k možnosti voliť. Prezidentské voľby v roku 2002 vo Francúzsku sa nakoniec stali bojom medzi Jacquesom Chiracom a neofašistom Jean-Marie Le Penom.

Ostatné strany už ochutnali moc. Jörg Haider a Freiheitliche Partei Österreichs (Slobodná strana Rakúska) boli pri moci krátko. Lega Nord bola v Taliansku štyri roky vo vládnej koalícii. Budú pravdepodobne získavať silnejší vplyv, pretože ich antiislamistický a často aj antiislamský postoj rezonoval a hlavné strany by čiastočne ich postoj prevzali. (Denmark's Conservative Party – Dánska konzervatívna strana sa predstavuje ako model – po 72 rokoch v ústraní sa v roku 2001 vrátili k moci, príčinou bola najmä zlosť týkajúca sa imigrácie). Tieto strany budú mať pravdepodobne prospech z toho, keď sa imigrácia do Európy nekontrolovateľne zvýši na ešte vyššiu úroveň a zahrnie možno aj masový exodus z Afriky. O tom, že by k tomu mohlo prísť, svedčia mnohé náznaky.

Keď nacionalistické strany získajú moc, odmietnu multikulturalizmus a pokúsia sa o opätovné zavedenie tradičných hodnôt a mravov. Môžeme sa len domýšľať, aké použijú prostriedky a aká bude reakcia moslimov. Peters sa rozhovoril o fašistických a násilných aspektoch niektorých skupín a očakáva antimoslimskú reakciu, ktorá bude mať zlovestnú formu. Načrtol aj scenár, v ktorom „lode US Navy zdvíhajú kotvy a jednotky U.S. Marine čakjú pri brehu v Breste, Bremerhavene alebo Bari, aby garantovali bezpečnú evakuáciu európskych moslimov.“

Moslimovia sa už roky obávajú takéhoto uväznenia a surového správania, po ktorom by nasledovalo vyhostenie alebo dokonca masakry. Už koncom 80. rokov prišiel riaditeľ londýnskeho „Muslim Institute“ Kalim Siddiqui s obrazom „plynových komôr pre moslimov v Hitlerovom štýle.“ Shabbir Akhtar vo svojej knihe z roku 1989 Be Careful With Muhammad (Pred Mohamedom buď opatrný) varuje pred tým, že „to bude znovu, keď budú v Európe plynové komory a nejestvujú žiadne pochybnosti o tom, kto bude v nich,“ a myslí tým moslimov. Jedna z postáv románu The Buddha of Suburbia (Budha z predmestia) v novele z roku 1991 pripravuje gerilovú vojnu, ktorá, ako očakáva, bude nasledovať po tom, keď „sa bieli nakoniec vrhnú na čiernych a na Ázijcov a pokúsia sa nás nahnať do plynových komôr.“

Je však omnoho pravdepodobnejšie, že európske úsilie o nápravu bude iniciované mierumilovne a legálne, a budú to moslimovia – ktorí sa budú držať súčasných vzorov zastrašovania a terorizmu – ktorí budú iniciovať násilie. Viacnásobné prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že asi 5 percent britských moslimov schvaľuje bombové útoky zo 7. júla, čo znamená všeobecnú pripravenosť na to, aby sa uchýlili k násiliu.

Čokoľvek sa stane, nemožno očakávať, že európske opätovné presadenie sa uskutoční v kooperácii.

III. Integrovať moslimov

V tom najšťastnejšom scenári nájdu autochtónni Európania a moslimskí imigranti modus vivendi a budú žiť spolu v harmónii. Tento snáď už klasický výrok predstavujúci optimistické očakávania sa objavil v štúdii Jeanne-Héléne a Pierra Kaltenbach La France, une chance pour l'Islam (Francúzsko, príležitosť pre islam) z roku 1991. Autori tu po prvýkrát v histórii uviedli, že „islamu sa poskytuje šanca prebudiť sa v demokratickej, bohatej, laickej a mierumilovnej krajine.“ Táto nádej žije ďalej. V úvodníku časopisu Economist z polovice roka 2006 sa tvrdí, že „prinajmenej v tomto momente sa zdá byť predstava Eurábie ako vyvolávanie paniky.“ Rovnako v tom čase docentka islamských štúdií Jocelyne Cesari z Harvard Divinity School vyhlásila, že rovnováha existuje: rovnako ako „islam mení Európu,“ „mení aj Európa islam.“ Hovorí, že „moslimovia v Európe nechcú zmeniť povahu európskych štátov,“ a očakáva od nich, že sa prispôsobia európskemu kontextu.

Pre takýto optimizmus však existuje len veľmi málo základov. Európania by mohli znovu objaviť svoju kresťanskú vieru, mať viac detí a začať si vážiť svoje vlastné dedičstvo. Mohli by podporiť imigráciu nemoslimov alebo sa postarať o to, aby sa moslimovia kultúrne prispôsobili už u nich. Takéto zmeny sa však zatiaľ neuskutočňujú a ani na to nejestvujú dobré vyhliadky. Moslimovia si namiesto toho pestujú nespokojnosť a ambície na spory so svojimi tamojšími domácimi susedmi. Starosti vzbudzuje skutočnosť, že každá generácia sa stáva ešte viac odcudzenou ako jej predchodcovia. Kanadský spisovateľ Hugh MacLennan nazval anglicko – francúzske rozdelenie svojej krajiny „Two Solitudes“ (Dvaja odlúčení). Vidíme, že v Európe sa deje niečo podobné, ale omnoho výraznejšie. Prieskum verejnej mienky u moslimov napríklad ukázal aj to, že väčšina z nich pociťuje konflikt medzi svojou britskou a moslimskou identitou a chce, aby boli prijaté moslimské zákony.

Možnosť, že moslimovia budú akceptovať hranice historickej Európy a budú sa hladko integrovať, môžeme z úvah v skutočnosti vylúčiť. Dokonca Bassam Tibi, profesor na univerzite v Göttingene, otvorene varoval pred tým, že „buď sa bude europeizovať islam, alebo sa bude islamizovať Európa.“ Zanecháva kontinent a nedávno oznámil, že po 44 rokoch opúšťa Nemecko a prechádza na Cornell University v Spojených štátoch.

Záver

Americký žurnalista Dennis Prager to zhrnul nasledovne: „Je ťažké predstaviť si nejaký ďalší budúci scenár pre Západnú Európu, okrem toho, že bude islamizovaná alebo sa ocitne v stave občianskej vojny.“ Skutočne, tieto dve veľmi neatraktívne alternatívne cesty definujú európsku voľbu, pričom sa silné vojenské sily postavia proti moslimom a prevezmú ich alebo vyhostia, z Európy stane prívesok Severnej Afriky, alebo sa ocitne v stave kvazi - občianskej vojny.

Ktorý z nich to bude? Rozhodujúce udalosti, ktoré by vyriešili túto otázku, budú musieť ešte nastať, takže teraz na to nie je možné odpovedať. Čas na rozhodnutie sa však rýchlo blíži. V priebehu približne nasledujúceho desaťročia sa dnešný prúd skončí a rovnováha medzi Európou a islamom bude silnejšia a budúce smerovanie bude zrejmejšie.

Správne predvídanie tohto kurzu je omnoho ťažšie z dôvodu, že tu neexistuje historický precedens. Žiadne veľké teritórium ešte nikdy nebolo presunuté z jednej civilizácie do druhej tak, aby prišlo ku kolapsu populácie, viery a identity, ani sa národ nemusel vzbúriť v takej veľkej miere, v snahe napraviť svoje vlastenectvo. Novosť a rozsah európskej tiesnivej situácie spôsobuje, že to možno len ťažko pochopiť, vábi nás to k prehliadaniu skutočnosti a predikcia je takmer nemožná. Európa s nami pochoduje do terra incognita.

Daniel Pipes je riaditeľom Middle East Forum a hosťujúcim profesorom na Pepperdine University v Kalifornii. Tento článok je prevzatý z rozhovoru pre konferenciu Woodrow Wilson Center na tému: "Euro-Islam: The Dynamics of Effective Integration." (Euro-islam: Dynamika efektívnej integrácie).

[1] De Morgen, 5. október 1994. Citácia z: Koenraad Elst, "The Rushdie Rules", Middle East Quarterly, jún 1998.
[2] Zistenie, že pokiaľ ide o tieto tri cesty, Európa si bola so Spojenými štátmi omnoho podobnejšia pred 25 rokmi, než je tomu teraz, je prekvapujúce. Naznačuje to, že táto rozdvojenosť nie je ani tak výsledkom nejakého historického vzoru, ale skôr vývinu v 60. rokoch. Akokoľvek hlboko toto desaťročie ovplyvnilo Spojené štáty, na Európu malo omnoho silnejší dopad.

National Interest

March 2007

Original English Item: Europe's Stark Options

http://www.danielpipes.org/

 

3281 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení

Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Čtěte také

Eurabia.cz

Muslimové ve Skotsku usiluji zákeřný způsobem o zrušeni zákazu ženské obřízkyNěmecka vláda utratila zhruba 125 milionu korun, aby zaměstnala dva syrské uprchlíky ... Miliardový byznys s ilegální imigrací a uprchlíky. Reportáž italské TV ukazuje pravdu o migraciVzdělání ve Švédsku rapidně upadá. Například mnozí švédští policisté neumějí psát Přednáška Lhoťana o rozdílech mezi křesťanstvím a islámem v beskydských Starých Hamrech - Gruňi

ePortal.cz

Glosy: O zahraniční politice a Andrejově beztrestnostiNaděje pro Izrael? Švédská ministryně zahraničí Margot Wallström odstupuje

euPortal.cz

Vědci přišli na to, že ti, kteří uprchlíky nechtějí, nejsou xenofobové, ale svědomití a pečliví lidé používající rozum. Emoční centra, a tedy ani strach, se totiž v postojích odmítačů nezapojujíVíce než polovina Poláků (58 %) si myslí, že Německo by jejich zemi mělo vyplatit odškodnění za škody napáchané za druhé světové války. České republice Německo dluží až patnáct tisíc miliard korun

FreeGlobe.cz

Černý raper integrovaný v Evropě vyzývá k zotročení a zabíjení bělochů (+ video)Špiclovali Židi Trumpa a nasadili na něj odposlechy?

Nezdravi.cz

Co je podstatou stárnutí? Je to cílená autodestrukce? Proč se to vyvinulo? Jak ho zpomalit, anti-aging? Tímto si můžete prodloužit životVeganka tvrdí, vejce jsou pro vaše zdraví horší než kouření. Takto to prý zjistila

euServer.cz

Odstranění pomníku maršála Koněva z náměstí Interbrigády je vítězstvím fašizmu v naší zemiLubomír Zaorálek, jedna z nejchmurnějších postav ČSSD, kterého v době jeho ministrování zahraničních věcí nazval lid oranžovým Schwarzenbergem...

ParlamentniListy.cz

Babiš se vysmál Milionu chvilek. A vyprášil ministra ČSSD Debilové. Přepište listopad, ČT! Šméčko, Babiši. Čapí hnízdo rozpálilo umělce
Články autora
Průzkum
Má policie zveřejňovat národnost pachatelů? Německý zemský ministr vnitra Reul chce napříště zveřejňovat národnost a stát. příslušnost podezřelých a pachatelů. Souhlasíte?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď