"Sluší se, aby žena žila pod botou muže" (Turecké přísloví)

Hľadanie pokoja

Autor: Gabriel A. Levicky | Publikováno: 27.7.2007 | Rubrika: Islám
Ilustrace

Niekde na východnom stredozemnom ostrove, presne v strede malého mesta postaveného na jemne sa zavažujúcich kopcoch, sedí moderný gréko-katolícky kláštor, obohnaný nízkym múrom. Za múrom vyčnievajú kupoly kostola, odkiaľ sa ozývajú zvuky bohoslužby.

Biblické výjavy na stenách kaplnky sú dočasne zahalené do dymu kadidla, ktorý vychádza zo skupiny kráčajúcich kňazov.

Skupina vážne sa tváriacich mníchov stojí okolo zapálenej lampy, recitujúc byzantské texty z tlstých kníh.

Medzi nimi sa nachádza dobre živený novic, ktorý prijal meno Theofilos (priateľ boha) a ktorého grécka modlitba vyznieva ťarbavo a čudne. Ani nie pred mesiacom bolo jeho skutočné meno Reza. Reza bol vo svojom rodnom Íráne šiitský moslim. Po vstupe do lona ortodoxného kresťanstva a po pomazaní v  kostole v Istanbule sa mu zaručila nová náboženská identita a život na izolovanom ostrove, kde sa učí, ako sa dá vtesnať do asketických podmienok kláštorného života. Požiadal nás o zachovanie tajomstva svojho pôvodu, v prípade, keby sa rozhodol vrátiť do Íránu.

Reza ma 25 rokov. Narodil sa do zámožnej rodiny, ktorá žila v bohatej štvrti v Teheráne. Dokonca i jeho rodičia, ktorí sú prísne veriaci moslimi nemajú ani tušenie, že prestúpil na inú vieru.

V islamskej republike sa jeho prechod na inú vieru považuje za odpadlíctvo, začo sa hrdelne strestá. Gréko-katolícka cirkev mala kedysi v Iráne asi 6000 členov, dnes je to iba zlomok – okolo 24 veriacich. Od roku 1990 prinajmenej 3 cirkevní hodnostári, ktorí prešli na kresťanstvo boli obvinení z kacírstva a odsúdení na smrť. Jedného obesili, ten druhý s povrazom okolo krku odvolal svoje prekrstenie a v treťom prípade silný medzinárodný protest zapríčinil jeho prepustenie – avšak o 6 mesiacov neskôr ho niekto zavraždil.

„Keď ma zavrú za kresťanstvo, neodvolám,“ hovorí Reza, keď príde reč na jeho návrat do Íránu. „Nebudem klamať. Čo môžu najviac urobiť je zabiť ma, ale o tom tak často nepremýšľam.“

Cesta Rezu ku kresťanstvu začala s jeho rozčarovaním s oficiálnou verziou islamu, v dobe keď vyrastal v Íráne, kde je náboženstvo nielen otázkou viery, ale aj formou donútenia. Keď slúžil v armáde, čoraz viac začínal rozmýšľať nad tým, že sem nepatrí. „V armáde vás nútia modliť sa, nútia vás biť sa do pŕs a nahlas recitovať modlitby. Každý deň sme sa museli verejne modliť k viere, ktorej som neveril.“

Reza nie je jediný mladý Iránčan, ktorý sa vydal na duchovnú púť v hľadaní alternatívnych možností vyjadrenia sa. Reza je členom generácie, ktorej sa hovorí „deti revolúcie“ potomkovia revolucionárov, ktorá roku 1979 zhodili Šacha a ktorí radikálne zmenili politický a náboženský charakter krajiny, vtesnaním násilnej islamskej teokracie, postavenej na puritánskej forme šiizmu. Po islamskej revolúcii nasledoval rast obyvateľstva, potom 10-ročná vojna s Irakom a úpadok. Dnes je islamská republika prešpikovaná korupciou a obmedzovaním profesionálneho rastu mladej generácie pod 25 rokov, ktorí tvoria 50 % iránskeho obyvateľstva z celkového počtu 60 miliónov ľudí.

Rozčarovaní represiami štátneho, oficiálneho islamu, čoraz viac Iránčanov, najmä medzi vzdelanou hornou a strednou vrstvou sa obracia k mystifikovanej forme viery. Označujú sa za znechutených, ohľadom ortodoxnej šiitskej doktríny, ktorá zdôrazňuje pykanie, pomiešané s uctievaním padlých za islamskú republiku počas vojny s Irakom. Tisícky z nich sa utieka do východných náboženstiev a disciplín, ktoré ponúkajú pokoj, rovnováhu a uvoľnenie. Unavení z náboženstva „mulahov“, vstupujú na teritória sufi mystiky, navštevujú Indiu, alebo sa zúčastňujú na čoraz viac populárnejších joga cvičení v táborov v Íráne.

Mystické hľadanie je dobre vidieť i na teheránskom Veľkom trhu, kde každý štvrtok stovky sufi priaznivcov z Gonabadi sekty zapĺňa náboženskú budovu, zvanú hosejnije, kde sa môžu zúčastňovať na tzv. „vnútornej modlitbe“.

„Väčšina účastníkov je buďto úplne neveriacich, ktorí už všetko vyskúšali – drogy, alkohol, promiskuitu, alebo sú to bývalí členovia náboženskej skupiny, ktorí dostali svoj výcvik na vojne a teraz zakladajú tzv. basidž, mystický rád dervišov,“ hovorí Pirouz, mladý novinár.

Málokto z nich sa však vydal tou cestou, na akú sa vydal Reza. Počas svojho duchovného hľadania Reza prešiel cez fázu fundamentalistu, potom sa obrátil k čítaniu islamskej filozofie, aj ku kalamu, islamskej tradície hľadania teologických princípov pomocou dialektického procesu, namiesto návštevy mešity. V krajine, kde sa návšteva mešity považuje za základný krok rastu kariéry, sa takéto miesta stali potrebným centrom spoločenského života. Do lokálnej mešity, kde chodieval Reza, chodili tiež zamestnanci z neďalekého ministerstva informácií.

„Bolo to skutočne nechutné pozorovať účastníkov, keď tam vstúpil mulah. Všetci mu bozkali ruky a potom sa nahlas modlili, aby upútali pozornosť, pokúšajúc sa správne vyslovovať arabské slová modlitby, prelievajúc slzy a búchajúc sa do hlavy pri čítaní Ašury,“ hovorí Reza o modlitbe oslavujúcej smrť imama Hosejna, vnuka proroka Mohameda a hlavného bodu šiia rozkolu v islame.

Dnešný Reza sa pyší dlhou bradou a konským chvostom. Na svet sa pozera staromódnymi okuliarmi v hrubom ráme. Svoj denný poriadok začína o 5. ráno, kedy opúšťa svoju spartakovskú celu a odchádza do kaplnky. Kláštor je i napriek svojej tradícii moderný. Na stenách svietia elektrické sviečky, zosilňovače vysielajú náboženské piesne a modlitby, teplotu udržuje automatická klimatizácia. Maľby na stenách sú čerstvé a jasné.

Toto zmodernizovanie kláštora sedí s Rezovým umeleckým ponímaním. Kedysi totiž študoval grafiku na univerzite v Teheráne, motal sa okolo umelcov bohémov, hýril a chodil na rôzne privátky so svojimi priateľmi fotografmi.

Život na opustenom ostrove nie je ten najlepší. Ostatní mnísi sú poväčšine z nevzdelaných, poľnohospodárskych tried a nie sú veľmi mladému iránčanovi naklonení. Často sa stáva, že Reza, ako mnoho Iránčanov je až príliš taktný a ohľaduplný, čo ho už niekoľko krát stálo večeru. Reza je tiež pohoršený správaním sa mníchov, mnohí z nich si pri večeri vyfúkajú nos, čo sa v Iráne považuje za veľký priestupok. Na druhej strane sa mu dostáva pochopenia od miestnych ľudí, ktorí ho podporujú, keď sa dozvedia o jeho prestúpení na ich vieru.

Reza hovorí: „Všimol som si akýsi extrémizmus, ktorý som od mníchov nečakal. Vykreslili rozdeľovaciu čiaru medzi nimi a katolíkmi a to tak, že som o tom nikde nikdy nepočul – ani v modlitbách, ani v iných textoch.“ Reza tiež naznačil, že má pocit duchovnej prázdnoty. „Všimol som si, že mnísi sa rýchlo snažili pomodliť bez nejakých emócií...“ Reza je tiež prekvapený množstvom stárnucích mníchov a nedostatkom mladších novicov. Tiež ho mýli blízkosť svetského života, keď sa okolo kláštora prechádzajú zamilované páry, nevídaný jav v krajine, kde vládnu náboženskí vládcovia.

Dvakrát denne sa Reza vydáva do kostola, pred vstupom sa prekrižuje a vchádza do polotemna, kde sú už zhromaždení ďalší mnísi, ktorí čítajú staroveké texty v stredovekej gréčtine.

„Snažím sa vydržať, až pokiaľ nepocítim, že to už ďalej nepôjde,“ vraví Reza. „Napokon, vždy sa môžem vrátiť...“

Vrátiť sa späť žiť tajomný život uzavretého kresťana konvertitu v iránskej islamskej republike. 

The Jerusalem Report, Január 2007

z angličtiny preložil Gabriel Ariel Levický, spolupracovník Eurabia.cz v New Yorku 

 

3255 čtenářů | 
HodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnoceníHodnocení
Tisknout článek Poslat článek e-mailem
Vaše hodnocení: 

Zde můžete nastavit své hodnocení



Přihlášení uživatele
Jméno:
Heslo:

Zasílání upozornění
Články autora
Průzkum
U imigrantské kriminality pachatele radši zatajovat? V případě ubití francouzského řidiče MHD imigranty média striktně neuvádí, že šlo o imigranty. Váš názor?
Hlasovat můžete kliknutím na odpověď