Ak z krvavého incidentu na zadržanej „humanitárnej flotile“ pri pobreží pásma Gazy vyplýva nejaké poučenie, týka sa skôr Turecka a jeho novej politickej identity než Izraela či palestínskych Arabov.

Čítanie prvých správ o incidente naznačovalo, že ide o flotilu nazvanú „Slobodná Gaza“, pozostávajúcu z deviatich lodí plných idealistických aktivistov, ktorí vezú do Gazy humanitárnu pomoc a pokúsia sa preraziť neľudskú izraelskú blokádu, aby priviezli sužovaným Palestínčanom do Gazy lieky a potraviny. K blokáde priplávalo 6 z deviatich lodí, tri sa nedoplavili pre technické ťažkosti. O tom, ako veľmi bolo potrebné tú pomoc doviezť do Gazy, svedčí súčasný stav.

Náklad

Po skontrolovaní celého nákladu „pomoci“ ho Izraelčania naložili na 33 nákladných aut, ktoré sa však do Gazy nedostali. Osem z nich uviazlo na prechode Kerem Šalom, zvyšné ešte stoja v izraelskom prístave Ašdod. Vstup do Gazy im neodmietol Izrael, ktorý naopak ponúkol, že náklad dopraví do Gazy pod dozorom OSN, ale odmietol ho Hamas, ktorý pásmo Gazy ovláda. Jednak zrejme nemá záujem o dávno expirované lieky (z územia Izraela prúdi dostatok plnohodnotných liekov), ani o odevy, hračky, invalidné vozíky, prikrývky a podobné veci. Zjavne v Gaze nechýbajú. Každý týždeň prúdi z Izraela do Gazy viac tovaru vrátane potravín a liekov, než viezol celý konvoj. Pre Hamas a jeho propagandu bol náklad „humanitárnej pomoci“ zaujímavý len do okamihu, kým mohol slúžiť naložený na lodiach s aktivistami ako nástroj propagandy.

Mieroví aktivisti

Skupinu „aktivistov“ na palubách lodí tvorili najmä Turci, ale aj občania z jedenástich rôznych arabských štátov, 11 Nemcov, štyria Česi a ďalší. Jeden z Čechov bol kameraman českej televízie, ktorý po návrate rozprával pobúreným médiám, ako to bolo „hustý“, keď na neho strieľali izraelskí vojaci, a až na druhý deň dodal, že nie ostrými nábojmi, ale paintballovými guľôčkami s farbou. Bol tam aj člen jemenského parlamentu, šejk Al-Hasmi, ktorý ešte pred incidentom pózoval novinárom so zakrivenou dýkou v hrsti. A z Kosova prišiel medzi „aktivistov“ aj Albánec Fuad Ramiki, bývalý vojak juhoslovanskej armády, ktorý bojoval na strane Moslimov v bosnianskej vojne, a teraz vedie filiálku radikálneho moslimského bratstva v Kosove, vytvorenú v roku 2006.
 

Aktivisti v akcii

Izraelská blokáda Gazy má jediný účel – zabrániť, aby sa do Gazy dostávali zbrane a rakety. Z pásma Gazy bolo na Izrael pred vojnou na prelome rokov 2008 a 2009 vypálených asi 10 000 rakiet kassam s jediným cieľom: zabiť kohokoľvek kdekoľvek v Izraeli, ženu, dieťa, starca či vojaka, preto a len preto, lebo je Žid. Izraelskí vojaci musia teda skontrolovať každý náklad, ktorý mieri do Gazy – na ochranu životov svojich blížnych.

Násilný konflikt medzi izraelskými vojakmi a „aktivistami“ sa odohral iba na jedinej lodi – Mavi Marmara. Na všetky zvyšné lode sa vojaci spustili z helikoptér a bez odporu a jediného zranenia kohokoľvek ich naviedli do izraelského prístavu Ašdod. Na palube Mavi Marmara im však „aktivisti“ pripravili iné privítanie – okamžite na vojakov, ktorí v rukách držali iba paintballové zbrane, zaútočili železnými tyčami, bejzbalovými pálkami a nožmi. Okrem toho na nich aj strieľali zo zbraní, ktoré po obsadení lode, podľa slov tureckého kapitána, pohádzali cez palubu. Jeden z izraelských vojakov vypovedal, že hneď po spustení na palubu videl, že traja jeho dôstojníci sú zranení – jeden guľkou do brucha, jeden do kolena a jeden mal hlavu roztrieštenú železnou tyčou. V bitke zhromaždil okolo seba svojich mužov, ktorí premiestnili zranených na okraj paluby a on vytiahol deväťmilimetrový Glock a začal páliť, keď videl, ako jeden z „aktivistov“ mieri na jeho druha ukoristenou pištoľou. Aj ďalší „aktivisti“ začali na vojakov strieľať. Výsledkom incidentu bolo 9 zabitých „aktivistov“ a viacero ťažko a ľahšie zranených izraelských vojakov.

Okrem množstva zhabaných železných tyčí, nožov a podobných zbraní zistili potom izraelskí vojaci, že táto skupina „mierových aktivistov“ bola zorganizovaná do úderiek, väčšinou nemali pri sebe nijaké doklady, zato mali komunikačné zariadenia na koordináciu útokov, nepriestrelné vesty, plynové masky, prístroje na nočné videnie a každý mal pri sebe rovnako veľkú sumu peňazí – dovedna viac ako milión dolárov. Izraelská armáda sa domnieva, že absolvovali bojový výcvik niekde v Afganistane či Pakistane. Kričali: „Khaibar, Khaibar, vy Židia, Mohamedova armáda sa vracia!“ Khaibar je oáza, na ktorej napadol a vraždil Židov, ktorí utiekli z Mediny, v roku 629 prorok Mohamed a jeho vojaci. Okrem toho kričali iné veci, ako „naspäť do Osvienčimu!“ a podobne. Už vopred oznámil ich úmysel v televízii Al-Aksa prevádzkovanej Hamasom docent Šajek Naanan z univerzity v Gaze. Povedal, že: „...túžia po mučeníctve a aj keď by sa radi do Gazy dostali, mučeníctvo je pre nich prednejšie.“

Turecký vklad

Hlavným (bolo ich viacero) organizátorom „humanitárneho konvoja“ bola turecká organizácia IHH – „Medzinárodná humanitárna nadácia“, ktorá priamo podporuje Hamas finančne a logisticky už roky. Vedie ju turecký islamista Bülent Yildirim a je afiliovaná, podľa údajov expertov na medzinárodný islamský terorizmus a jeho financovanie, s al-Káidou a s globálnym džihádistickým hnutím. Tri z lodí vrátane Mavi Marmara kúpila od tureckých úradov organizácia IHH s vedomím a podporou tureckej vlády. Pokojne vlastne možno povedať, že bez priamej podpory tureckej islamistickej vlády by sa celá tá akcia nemohla uskutočniť.

Turecký premiér Erdogan, bez ktorého vedomia by IHH nemohla nič podobné zorganizovať, okamžite obvinil Izrael zo štátneho terorizmu a jeho minister zahraničia Davutoglu povedal, že tento útok je „11. september“ pre Turecko. Táto nehoráznosť potom nevyvolala nijaké negatívne reakcie v svetovej ľavicovej tlači. Naopak, všetci sa predbiehali v odsudzovaní Izraela. V protiizraelskej rétorike dnes premiér Erdogan zdatne konkuruje iránskemu prezidentovi Ahmadínedžádovi.

Erdoganovo pobúrenie nad stratou životov „aktivistov“ je pokrytecké. Erdogan pred rokom obhajoval napríklad sudánskeho prezidenta al-Bašíra, zodpovedného za smrť pol milióna sudánskych kresťanov a nearabských moslimov. Neprekážajú mu ani desiatky tisícov Kurdov zabitých počas uplynulých rokov tureckými silami na východe Turecka a popiera aj tureckú genocídu Arménov. Prekáža mu rozdelený Jeruzalem, ale neprekáža mu rozdelený Cyprus a Nikózia, kde sú stále turecké okupačné jednotky.

Turecko je stále členom NATO, ale zjavne má v súčasnosti bližšie k Damasku a Teheránu. Ako povedal šéf islamistickej „charity“ IHH Bülent Yildirim vo februári 2009 priamo v Gaze: „Všetky národy islamského sveta by si priali vodcu ako Recep Tajjip Erdogan.“ Tu, a nie v Gaze, a ani nie v Izraeli treba hľadať motív inscenovaného „humanitárneho incidentu“.

www.tyzden.sk