Boj proti antisemitizmu v Európe je trvalou súčasťou boja proti nespočetným neduhom európskej spoločnosti. O to viac ma prekvapila recenzia knihy Andrewa Bostoma Dedičstvo islamského antisemitizmu od Ibn Warraqa, ktorej závery sú pozoruhodné.

V priebehu posledných 15. rokov sa istí západní odborníci pokúšali tvrdiť, že islamský antisemitizmus, teda nenávisť k Židom je len moderný fenomén vzniknutý z nacizmu a že Židia žili po stáročia v bezpečí pod moslimskou vládou, hlavne v ére Zlatého veku moslimského Španielska. Ani jedno tvrdenie sa nedá podložiť dôkazmi. Z islamu textov, ako ho nachádzame v koráne a hadísoch (tradíciách o výrokoch a skutkoch proroka a jeho spoločníkov) a v súre (životopise Mohameda, ktorý sa prekrýva s hadísmi), ďalej z islamu, ktorý rozvinuli z týchto textov ranní komentátori koránu a právnici a potom ho pred viac ako tisíc rokmi zafixovali, ako aj z islamu v zmysle islamskej civilizácie, teda z toho, čo moslimovia skutočne historicky vykonali jednoznačne vyplýva, že všetky tri islamy sú hlboko antisemitské. Sú zamerané samozrejme proti všetkým neveriacim, takže sa stavajú s pohŕdaním, odsúdením a nenávisťou aj ku kresťanom, Židia si však vyslúžili výnimočné nepriateľstvo. Uvedené môžeme chápať aj tak, že islam je najviac antisemitský k Židom, menej antisemitský ku kresťanom a k ostaným neveriacim, čo je síce terminologický nezmysel, provokuje však k ešte hlbšiemu rozboru problematiky.

Od sedemnásteho a osemnásteho storočia používali a doteraz používajú západní intelektuáli už od Pierra Bayleho, Voltaira a Montesquiea údajnú toleranciu islamu ku kritike kresťanstva a jeho relatívnej netolerancie. Jane Greber prehlásila na pozadí vzostupu pseudovedeckého rasizmu v 19. storočí, že židovskí historici hľadali v islame “… podporu, hľadali skutočných alebo imaginárnych spojencov a modely tolerancie na Východe. Kult mocnej, oslnivej a skvelej Andalúzie uprostred nevedomej a netolerantnej Európy sformoval dôležitú súčasť týchto dobových intelektuálnych prúdov”. Andrew Bostom poskytol históriu Židov v moslimských krajinách bez mýtov, urobil nevyhnutné opravy idealizovaných portrétov Zlatého veku alebo absolútnej tolerancie osmanského Turecka. Trpezlivo a metodicky ukazuje skutočnú situáciu Židov na pozadí inštitúcie dhimmizácie, ktorá neúprosne prenasledovala všetkých nemoslimov. Zatiaľ čo Západ už uznal svoju hanebnú úlohu v antisemitských prenasledovaniach a podnikol kroky k ich náprave všade, kde to bolo možné, islamské krajiny zostávajú v stave vytrvalého popierania. Pokiaľ islamské krajiny nepriznajú realitu protižidovského prenasledovania v ich histórii, neexistuje žiadna nádej na boj proti pokračujúcej nenávisti k Židom v modernej histórii Indonéziou počnúc, Marokom a islamizovanou Európou končiac.

Kresťanský antisemitizmus sa už stal súčasťou bežnej terminológie hlavne postmoderných európskych historikov a intelektuálov, ale islamský antisemitizmus je nóvum s ďalekosiahlymi dôsledkami. Samotný termín islamský antisemitizmus totiž výrazne narúša kontinuitu rozboru vzdialenej, menej vzdialenej histórie aj súčasnosti. Z teologického hľadiska žiadny moslim nepripustí, že islam je antisemitský. Ako je však možné, že označenie kresťanstva ako antisemitského náboženstva je akceptované a islamu nie? Vysvetlenie je relatívne jednoduché. V islame je jednoznačne definovaný vzťah moslimov k Židom, kresťanom, pohanom a ateistom. Ako najmladšie a najdokonalejšie monoteistické náboženstvo principiálne nemôže niesť vinu na ničom vo vzťahu k ostatným náboženstvám, za všetko sú vždy vinné iné náboženstvá. Kresťanstvo je založené na úplne iných vzťahoch, najznámejšie sú miluj blížneho svojho ako seba samého a kto do teba hodí kameňom, ty doňho chlebom, čo je veľmi vágne definovaný princíp dosiahnuteľný len na onom svete. V reálnom svete tak vzniká dichotomia medzi vzťahmi kresťanskými princípmi deklarovanými a v praxi realizovateľnými. Islam je jednota náboženstva a spoločenskopolitického systému, zatiaľ čo kresťanstvo má tieto inštitúcie oddelené, čiže ho môže obviňovať a kritizovať ktokoľvek, dokonca aj samo seba a tak sa dokáže reformovať, čo je u islamu nemysliteľné. Pokiaľ sa kritizuje kresťanstvo, tak sa len realizuje sloboda slova v slobodnej a demokratickej spoločnosti a bez následkov. Pokiaľ sa však kritizuje islam, tak sa po novom rúhajú už aj kresťania a ateisti, hanobí sa náboženstvo a realizuje islamofóbia, za čo je už trestný postih. Prakticky denne to už zažívajú pôvodní obyvatelia zatiaľ Západnej, najviac islamizovanej časti Európy. Ako teda prišlo kresťanstvo k nálepke antisemitizmu?

Antisemitizmus je v svojom princípe sekulárny vzťah k semitským Židom, založený na európskom nacionálnom šovinizme konca 19. storočia, ktorý vyvrcholil v období nacizmu. Počnúc stredovekom až do konca 19. storočia pokiaľ prestúpil žid na kresťanstvo, požíval rovnaké práva ako kresťan a nebol považovaný prakticky za žida. Dočítal som sa, že dokonca zakladateľ sionizmu Theodore Herzl pôvodne zamýšľal, aby sa Židia asimilovali do jednotlivých európskych národov. Keď to chcel uskutočniť, už bolo neskoro, pre sekularizovaných, nacionalizovaných a zšovinizovaných Európanov Židia ostali Židmi nezávisle na tom, či konvertovali, alebo nekonvertovali na kresťanstvo a zo Žida sa už nemohol stať ani napríklad Nemec židovského vierovyznania, čo bol zrejme pôvodný zámer pána Herzla. Antisemitizmus je potom výlučne sekulárna záležitosť a nemá s náboženstvom nič spoločné, v tom sa s pánom Bostomom nezhodneme. V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa však na európskej politickej scéne objavila radikálna ľavica s vyhrotenou nenávisťou ku kresťanstvu, európskej kultúre a civilizácii na ňom založenej, ako aj k európanstvu ako takému a úžasne fascinovaná islamom, ktorá antisemitizmus jednoducho kresťanstvu prisúdila, pretože bol európskeho pôvodu. Kresťanský antisemitizmus tak uzrel svetlo sveta, hoci reálne nikdy neexistoval. Z teologického hľadiska potom neexistuje antisemitizmus ani islamský, ani kresťanský, môžeme hovoriť o historicky praktikovanom kresťanskom antijudaizme, islamskom antijudaizme, ale aj o islamskom antichristianizme, čo je terminológia, ktorá význam pojmu antisemitizmus nemení, len dopĺňa, aby nedošlo k skresľovaniu, či dokonca k zámene významu historických faktov. Napríklad kresťanský antiislamizmus nebol historicky nikdy praktikovaný, vždy šlo len o reakcie na expanziu islamu a to vrátane krížových výprav, čo je v súčasnosti tvrdenie doslova kacírske. V ére moderných Európskych koloniálnych mocností už išlo výlučne o sekulárnu imperiálnoekonomickú expanziu, bez akejkoľvek snahy ovládané islamské krajiny christianizovať. Tak je to aj v súčasnosti a obviňovanie moslimov z križiackych ťažení USA sú len súčasťou ich vysokovýkonnej propagandy, ktorej naivní Európania ľahko podliehajú.

Vzájomný vzťah islamu, Európanov a Židov v súčasnosti je nevyvážený, pretože Európania a Židia, či už v Európe, alebo v Izraeli,  žijú v sekulárnych demokraciách, ktoré je možné označiť aj ako kresťanské, či judaistické aj ako laické a aj ako ateistické. A islam má k nim aj v súčasnosti jednoznačne definovaný vzťah, ktorý je nemenný už 14 storočí. Vynikajúco sa však naučil využívať demokratické inštitúcie pre svoj prospech.